Potulky po Toskánsku

Autor: Simonne Jurčová | 1.6.2014 o 19:20 | (upravené 2.6.2014 o 20:24) Karma článku: 9,76 | Prečítané:  5367x

Mám ešte veľa nesplnených cestovateľských snov a Toskánsko bolo jedným z nich. Až do minulého týždňa. Aj keď si myslím, že tri dni v šiestich mestách sú ako jednohubka. Ale vlastne som s tým vopred rátala, už keď som kupovala poznávací zájazd v cestovke. Vedela som, že to bude taká ochutnávka. Do Toskánska treba ísť totiž na dlhšie potúlať sa autom a odchodiť si niekoľko miest a mestečiek hore v kopcoch, či na pobreží Tyrrhenského mora.  Takže nasledujúce riadky sú v podstate od úplného cestovateľského amatéra v Toskánsku, ale možno niekomu oživia spomienky prípadne ho inšpirujú k návšteve.

Trojdňová poznávačka s cestovkou nie je pre individualistu, ktorý si vopred dokáže urobiť vlastný itinerár a presne vie, čo chce vidieť. Je určená pre ľudí, ktorí potrebujú sprievodcu, aby sa dozvedeli  čo najviac informácií a aby sa v mestách nestratili – prosto niekoho, na koho sa môžu spoľahnúť. Na cestu som vzala aj svoju takmer pätnásťročnú dcéru a výlet sme absolvovali čiastočne so skupinou a čiastočne individuálne (v rámci možností).

Bolo ráno, asi pred ôsmou, keď sme prišli do stredovekého mestečka Lucca a zastali pri mohutnom opevnení. Pamätám si perfektný priestor trávnatej priekopy za hradbami, kde  práve zopár domácich venčilo psov. Viem si predstaviť peknú rannú prechádzku s foťákom po hradbách, ktorú raz hádam ešte absolvujem. My sme prešli zobúdzajúcimi sa uličkami na  známe oválne námestie Piazza dell’Anfiteatro, ktoré bolo kedysi skutočným rímskym amfiteátrom. V stredoveku si na jeho základoch postavili ľudia domy a uličky okolo kopírujú oválny tvar. Zvyšky rímskej stavby sú ešte niekde viditeľné na súčasných fasádach.  Na námestí práve zhasli nočné osvetlenie, keď sme sa pohli k hlavnému kostolu  Duomo di San Martino. Vedela som o veži, kde hore rastú stromy. Tento jediný výstup schodmi do výšky som si nenechala ujsť. Výhľad bol nádherný a údajne dub korkový tam hore fakt rástol dokonca v niekoľkých exemplároch. Podľa vzrastu už pekne dlho.

Podľa počtu zájazdových autobusov na parkovisku v Pise som pochopila, že tých približne tisíc turistov bude asi pri šikmej veži. Ani ľudské mravenisko na námestí zázrakov (Piazza dei Miracoli) mi však nepokazilo prvý dojem z pisanskej architektúry nádherných stavieb baptistéria, dómu a veže.  Presne v tomto poradí som ich postupne vnímala ako šperky postavené na zelenej tráve. Jasne, že sme neodolali pokušeniu urobiť si fotku s podopieraním šikmej veže. Ale na ňu sme už nevyliezli. V Pise sme mali zopár hodín čas, tak sme s dcérou zvolili vlastný, pre milovníkov umenia možno trochu kacírsky plán – išli sme totiž k moru. Marina di Pisa je asi 10 km vzdialená pláž a dá sa na ňu dostať medzimestským autobusom zo stanice na Piazza st. Antonio. Cestou sme prešli pokojnejšími uličkami, nábrežím Arna a jedným z mostov. Bolo pol druhej a zamotali sme medzi stredoškolákov idúcich domov. Moja dcéra hneď zatúžila študovať práve tu: „Mami, predstav si, že by som zo školy chodila domov k moru!“ ...snívala svoj detský sen, keď sme s nimi čakali na bus.

V Marine bol božský pokoj. Sezóna začína až o dva-tri týždne, pláže a bary boli prázdne,  len zopár rybárov na skalách sa pokúšalo o úlovok. Slnko sa kúpalo v pokojných vodách zátok lemovaných skalnatými valmi proti vlnobitiu, do ktorých to ozajstné more búšilo z druhej strany. Ešte teraz mi je rajsky, keď si na to spomeniem.

Pisánsku rovinu  sme na druhý deň míňali veľmi skoro ráno.  Autobus onedlho našiel kľukatú asfaltku stúpajúcu do neďalekého pohoria. Ešte poriadne nezobudená som vnímala chumáče bielych oblakov plávajúcich nízko v údoliach zelenej krajiny. Až sme vošli do jedného z nich. Na bezprostrednú poznámku mojej dcéry („Ty kokso, to čo je?“) som odpovedala, že Twilight sága – ideme predsa do Voltery (tam sa natáčala jedna časť toho filmu). Po polhodine sme z oblaku vyšli do normálnej slnečnej krajiny – na kopcoch sa prebúdzali usadlosti obklopené typickými cyprusmi.

Voltera je jedno z mnohých toskánskych miest postavených na vrcholku kopca. Staré etruské mesto skrýva časť dávnych dejín Talianska. Vnímali sme ich úchytkom na archeologickom nálezisku. Neveľké mesto nám umožnilo podchvíľou nájsť pekný výhľad na okolité údolia. Naša skupina absolvovala exkurziu v dielni na opracovanie alabastra.  Potúlali sme sa námestiami a starými uličkami s vyvešanou bielizňou na šnúrach pod strechami. Vysoké domy bránia slnečným lúčom dosiahnuť až na dláždenie úzkej ulice. Našli sme tam príjemný tieň teplého dopoludnia.   

Z Voltery je do San Gimignana len polhodinka cesty. Niektorej. My sme natrafili akurát na jednu, kam dopadol v nedávnej búrke strom.  Museli sme sa otočiť asi 3 km pred cieľom a nájsť inú.  To sú tie nepredpokladané prekážky, na ktoré musia byť návštevníci Toskánska pripravení. Nevadí, videli sme viac z prírody – na žlto rozkvitnuté kríky, okraje ciest lemované vlčím makom a  lúky, kde začínali kvitnúť také drobné červené kvietky. O týždeň, keď všetky rozkvitnú, budú  vytvárať súvislé červené pásy v toskánskej krajine.

San Gimignano sa často označuje ako mesto stredovekých mrakodrapov. Mesto zbohatlo v stredoveku vďaka starej obchodnej ceste do Francúzska (Via Francigena) a aj vďaka vínu – v jeho okolí sa podnes nachádzajú preslávené vinice. Šľachtické rody si stavali v meste paláce s vysokými obrannými vežami. Údajne ich bolo v zlatej ére stredoveku okolo sedemdesiat. Tých zopár, čo sa podnes zachovalo, vytvára  typickú siluetu tohto mestečka na kopci.

San Gimignano nie je veľké, uličkami sa dá poprechádzať pomerne rýchlo. Ale nechce sa Vám odtiaľ odísť. Na každom rohu Vás prekvapí pekný pohľad, alebo panoráma krajiny pod mestom.

Do Sieny sme prišli popoludní. Od pevnosti pri Piazza della Liberta sme stúpali peši k dominikánskemu komplexu. Už zdiaľky som však videla siluetu sienskej katedrály. Uličkami sme sa k nej postupne približovali. Gotika v Taliansku nikdy nedosiahla tú západoeurópsku vertikálnosť. Videla som tých gotických katedrál už dosť veľa, ale tá sienska mi svojou krásou vyrazila dych. Okamžite sa prepracovala na prvú priečku môjho súkromného estetického rebríčka. Ako zvonku tak zvnútra.

Na sienskom námestí (del Campo) sme si oddýchli na tehlovej dlažbe zvažujúcej sa k budove radnice. Už cestou v autobuse sme si vypočuli výklad o tradičných pretekoch palio, ktorých zmysel chápu asi iba obyvatelia Sieny. My sme radšej nasávali atmosféru horúceho popoludnia v tieni sienskych uličiek a námestí vnímajúc vyvesené vlajky jednotlivých štvrtí, ktoré sa na to júnové palio už pripravujú.

Celý posledný deň toskánskeho výletu bol venovaný Florencii – centru renesančného umenia. Na námestí pred dómom sme boli už okolo deviatej ráno, v čase, keď turisti ešte nenaplnili všetky ulice. Slnko bolo skryté za campanilou a ostro svietilo presne do objektívu fotoaparátov. Sprievodkyňa už zvyknutá na moju otázku  (kedy a kde sa stretneme?) mi práve venovala 9 hodín Florencie, ktorú sme sa chystali vychutnať po svojom. S pätnásťročnou tínedžerkou nemožno ísť do Uffizzi. Florencia je nielen centrom umenia, ale aj módy. Po hodinovej prechádzke okolo dómu a baptistéria, námestím pri kostole San Lorenzo a námestím pred Palazzo Vecchio so všetkými tými sochami – kópiami i originálmi (hádam aspoň tá jazdecká socha Cosima Medici bola pravá) sme začali sme Múzeom Gucci. Áno, v múzeu boli kabelky, kožené doplnky a modely šiat z rôznych období tvorby tohto módneho domu nazvaného podľa návrhára menom Guccio Gucci (1881 – 1953), ktorý značku založil. 

Po nábreží Arna sme sa dostali k Ponte Vecchio, na ktorom je asi najviac zlatníctiev na meter štvorcový. Nad obchodmi je známa chodba, ktorá spája palác Mediciovcov s palácom Pitti na opačnej strane. Kedysi boli na moste obchody mäsiarov, ktorí neraz vyhadzovali zvyšky do rieky a asi to tam zrovna veľmi nevoňalo. Údajne až Cosimo Medici, ktorý dal chodbu vybudovať, mäsiarov zrušil a povedal, že ak majú byť na moste nejaké obchody, tak iba zlatnícke. 

Aj my sme sa presunuli do paláca Pitti. Pozreli sme si múzeum módy (okrem šiat – aj tých historických - pekná kolekcia klobúkov, aj Chanelkin). Kombinovaná vstupenky druhého okruhu umožňuje ešte vstupy do múzea striebra, keramiky a záhrad Boboli a Bardini. Napriek tomu, že som si doma záhrady naštudovala na googli, prekvapili ma tie skutočné výškové rozdiely. Zvládli sme len časť, ale aj tá stála za to. (A nie je pravda, že všetky zámocké záhrady sú rovnaké.)

Naspäť k dómu sme prechádzali uličkami a iným mostom cez Arno, tým, ktorý nadväzoval na ulicu Tornabuoni známu butikmi svetoznámych návrhárov. Žiaľ, múzeum Salvatore Ferragamo (topánky), kam sme mali namierené,  bolo zatvorené. Dve hodinky do stretnutia so skupinou sme strávili túlaním sa uličkami, cez Námestie  republiky, obchodnou krytou galériou, na trhu s bronzovou sochou diviaka a v obchodoch Florencie.

Táto toskánska ochutnávka bola výborná. Musím ale inšpirovať svojich známych, aby sme sa tam vybrali autom a aspoň na týždeň. Už mám dokonca aj nové tipy, napr. Orvieto, Arezzo, Sorano, podcarrarskú Massu, ale možno aj niektorú medicejskú vilu pri Florencii, múzeum keramiky v Montelupo Fiorentino prípadne aj prímorské Monte Argentario. 

Fotografie Simona a Barborka Jurčové, dve pohľadnice (Lucca - námestie a San Gimignano) a reprodukcia veže vo Voltere. 23. - 25.5.2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?