Kapitulská ulica – najstaršia Trnava?

Autor: Simonne Jurčová | 18.6.2014 o 20:09 | (upravené 3.1.2015 o 22:41) Karma článku: 11,59 | Prečítané:  9370x

Hovorí sa, že keď ešte Trnava nebola mestom, boli na jej dnešnom území dve osady. A jedna z nich sa nachádzala práve v priestore dnešnej Kapitulskej ulice. Ak možno na trnavskej, mierne zvlnenej rovine niečo nazvať kopcom, tak je to práve priestor tejto ulice a miesto, kde stojí Bazilika sv. Mikuláša (takí Štiavničania by sa však na pomenovaní kopec asi dobre pobavili...) Ulica začína budovou bývalého klariského kláštora (dnes Západoslovenské múzeum v Trnave), mierne sa rozširuje do stredového parčíka kde je jasne definovaná horná a dolná ulica výškovým rozdielom. Končí na námestí pri Bazilike sv. Mikuláša, Trnavčanmi nazvanej jednoducho hrubý kostol (dnes bazilika minor). Takže sa dá tak trochu zjednodušene povedať, že kto žije na Kapitulskej, nachádza sa práve v najstaršej časti Trnavy. Pozrime sa, ako sa menila asi od roku 1900.

Staré názvy ulice spomína literatúra ako: Platea superior, Platea st. Nicolai, Felsö utca (Horná), Páp utca, Platea Sacerdotum (Kňazská), platea Capitularis. V 18. storočí sa vyskytujú názvy platea Canonicalis (Kanonická), platea Jerusalem inferior, alsó Jerusalem alias Capitularis. Okolo roku 1900 sa volá Capitel Gasse / Káptalan utca a okolo roku 1907 sa ulica volala po uhorskom panovníkovi Belovi IV., ktorý Trnavu povýšil na slobodné kráľovské mesto (1238) – Béla király utca. Po roku 1918 sa používal názov Kapitulská ulica, niekedy po roku 1948 Staromestská ulica a po roku 1990 opäť Kapitulská.

Odkiaľ pramení názov Kapitulská ulica? V čase tureckých vojen sa do Trnavy uchýlila Ostrihomská kapitula (1543) a Trnava sa stala jej sídlom na dlhé roky (do Ostrihomu sa vrátila v roku 1820). Vtedajší arcibiskup Mikuláš Oláh dal na námestí sv. Mikuláša vybudovať arcibiskupský palác (1562) a založil seminár (Oláhov seminár, dnes Múzeum knižnej kultúry). V priestore námestia a Kapitulskej ulice mala neskôr kapitula niekoľko kanonických domov a v širšom priestore aj tzv. oltárnické domy. Okrem toho bola táto ulica v dávnejšej minulosti dobrou adresou. Domy tu vlastnili bohatí Trnavčania, dokonca i viacero šľachticov (napr. Forgáčovci). Na Námestí sv. Mikuláša a aj v časti Kapitulskej ulice stále stoja tieto pekné poschodové domy, no od 19. storočia mnohé z nich roky slúžili najmä obyvateľom mesta na bývanie.

Nesmieme zabudnúť na dnes už neexistujúci kostolík sv. Michala Archanjela. Stál za kostolom sv. Mikuláša, okolo ktorého sa dávno rozprestieral cintorín. V 15. storočí dal na ňom Pavol Holý postaviť rodinnú kryptu s kaplnkou. Kaplnka bola neskôr rozšírená na kostolík. Slúžili sa v ňom slovenské omše a Trnavčania ho volali slovenský kostol. Koncom 18. storočia už bola stavba vo veľmi zlom stave, mesto kostol zatvorilo a v roku 1813 ho zbúrali.  Archeologický výskum odkryl jeho pôdorys, ktorý „ožil“ vyznačený červenou dlažbou na chodníku k bráne v hradbách. Mnohí Trnavčania dnes vlastne ani nevedia, že tu kedysi bol malý kostolík. Vidno ho však na starých trnavských vedutách.

Keď som študovala materiál k tomuto blogu, zaujalo ma, že Kapitulská ulica sa kedysi volala alsó Jerusalem, teda akoby tvorila jeden celok spolu s dnešnou Jeruzalemskou ulicou. V mieste, kde sa Jeruzalemská ulica blíži ku kostolu, rozširuje sa do námestíčka so zeleňou v strede. Kapitulská ulica zasa podobne začína a postupne sa zužuje smerom k múzeu. Keď sa na toto územie pozriete z výšky, tak celok pripomína tvarom oko, kde akoby zreničku tvorila Bazilika sv. Mikuláša. V sakrálnom umení sa výjavu „oko v trojuholníku“ hovorí Božie oko. Žeby sa odtiaľto symbolicky pozeralo do vesmíru?

Na Kapitulskej ulici neboli obchody, tam sa najmä bývalo. Maximálne tam bolo zopár remeselníckych dielní v domčekoch dobre ukrytých vo dvoroch za bránami honosnejších meštianskych domov s fasádami do ulice  Park v strede, ešte neupravený (v dolnej časti bez kamenného násypu so schodiskami), poskytoval priestor na prechádzky, oddych, detské hry, susedské klebety – komunita ulice nebola zasa taká veľká, aby sa tu všetci nepoznali. Pravdepodobne bola však prísnejšie rozdelená majetkovými pomermi – páni a majitelia domov s pozemkami bývali v poschodových stavbách pozdĺž ulice a tí chudobní boli nájomníkmi malých domčekov a bytov vo dvoroch. Stromy rástli na stúpajúcom stredovom priestore parku, pozdĺž ktorého tiekol dolnou ulicou odpadový kanál s vodou. 

Ulica s námestím a kostolom sú stále mimoriadne fotogenickými miestami Trnavy, ani sa nečudujem, že si túto štvrť viackrát vybrali filmári ako exteriéry. Jedným z najznámejších filmov, ktorý tu nakrútili v 50. rokoch je Štvorylka. Veľa Trnavčanov si v ňom vtedy zahralo v komparze (aj moja mama...) a v rodinných archívoch sa zachovalo aj niekoľko fotografií „príležitostných hercov a herečiek“.

Zo začiatku 20. storočia pochádza zopár starých trnavských pohľadníc z Kapitulskej ulice. Zaujímavé zábery sú robené z veže hrubého kostola na parčík v strede ulice.

Starý arcibiskupský palác dal postaviť ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh.

V susedstve starej arcibiskupskej záhrady a na začiatku hornej časti Kapitulskej ulice stojí mariánsky stĺp. Na jeho vrchole je socha Madony – Panny Márie s Ježiškom na rukách. Mimochodom v dome za ňou (dnes Kapitulská 1) býval v minulosti trnavský hudobník Rudolf Koššovič, ktorý hrával vo viacerých známych kapelách. Keď som na Kapitulskej pred týždňom fotografovala, ozývala sa z tohto domu rocková hudba. Napokon som sa dozvedela, že muzikantský duch v tomto dome pokračuje hudobným nahrávacím štúdiom!

Jedna z najstarších fotografií, akú sa mi podarilo zohnať z tejto ulice, pochádza zo začiatku 20. storočia. Ide o tretí dom od bývalého Arcibiskupského paláca (dnes č.3), kde bývala pani Ujházyová, obyvateľmi a známymi volaná Ilonka-nény.  Helena (Štefánia, Jolana) Ujházyová sa narodila v roku 1894 Jánovi Ujházymu a Štefánii Vajmárovej. Za manžela si vzala v roku 1922 Adalberta (Vojtecha – Bélu) Riglera, vdovca, ktorý mal malú dcérku. Pani Edita Tychlerová zo Skalice si na Kapitulskú ulicu v Trnave a nevlastnú mamu Ilonku spomína vo svojej knihe Môj život v Skalici. Na unikátnej fotografii sú fotografom zachytené v okne na poschodí pravdepodobne pôvodné obyvateľky tohto domu.

Dvory domov na Kapitulskej mali svoj vlastný svet. Hore sa tiahli od ulice až po hradby. Väčšinou ich po oboch stranách lemovala zástavba menších domov. Fotografia z dvora domu č.4 ukazuje, ako to tam asi vyzeralo v šesťdesiatych rokoch.

V tomto dome (č.6) na prízemí bolo dlhé roky sídlo kominárov. Remeslo v dobe starých pecí a kachieľ také potrebné sa ešte dnes drží aj vďaka návratu krbov do rodinných domov. Pamätám si, ako každý nový rok nosievali kominári po domoch nástenný kalendár. Bola to taká tradícia – symbol šťastia do domu na začiatku roka. Dnes má dom novú fasádu a pekný dvor. Inak,  kedysi v 19. storočí dom patril trnavskému starostovi Mikulášovi Nekanovičovi (starostom bol v r. 1883 - 1899).

V dome s výklenkom (za prvej republiky bol majiteľom nejaký Vác) žila dlhé roky učiteľka angličtiny a klavíra pani Margaret Mitchell. Jej otec, Angličan John Mitchell sa oženil s dcérou obchodníka Riedla z Halenárskej ulice, a tak prišla Margaret k anglickému menu i jazyku.

Vo dvore spomínaného domu, za touto bránou vznikla začiatkom 50. rokov aj fotografia chlapcov na dvore. V pozadí vidieť dom s krásnou okienkovou verandou, ktorý som vždy z ulice obdivovala.

Tento domček bol pomerne nedávno prízemný. Dnes je nadsavený o poschodie a je v ňom obchod. Vedľa je asi najväčšia záhrada s domom v zadnej časti pozemku prilepeným o hradobný múr a s oknami do Hlbokej ulice.

Na konci ulice, neďaleko kláštora býval v malom dome (vedľa toho poschodového) známy trnavský zberateľ Alexander Jagoš. Dnes je na jeho mieste a v susediacom vysokom dome hotel. Neďaleko, popri múre kláštornej záhrady bola kedysi ulička s názvom Kláštorná. Viedla najskôr kolmo na Kapitulskú, no otáčala sa poza dom k pásu malých domčekov prilepených o hradby. V hradbách, ktoré už v 19. storočí neslúžili ako obranné, bol vybúraný prechod na Hlbokú ulicu. Keďže hustý porast na svahu Hlbokej ľudia volali Všivavý hájiček - po trnavsky šivavý, aj uličku volali Šivavá.

Na výreze z katastrálnej mapy Trnavy z roku 1895 je ulička vyznačená. Prechádza rovno ku hradbám a tam sa otáča k zástavbe. 

Ulička vychádzala z Kapitulskej v tomto mieste, popri záhrade bývalého kláštora. Budova kláštora po zrušení klariského rádu (1782) slúžila aj v prvej polovici 20. storočia vojsku, no Trnavčania ju stále volali podľa pôvodnej funkcie Kláštorok a uličku niekedy aj Kláštorková. Od roku 1954 je v budove Západoslovenské múzeum.

Hore i dolu: Autor týchto dvoch čiernobielych fotografií Blažej Vittek spomínal, že takto to vyzeralo na Kapitulskej niekedy v sedemdesiatych rokoch, keď sa hral v Trnave na štadióne futbal... 

Na rohu dnešnej Múzejnej a Kapitulskej ulice stojí dnes hotel s reštauráciou. Kedysi tam bol prízemný rohový dom a v susedstve niekedy reprezentačná poschodová budova, v mojej pamäti dlhé roky chátrajúca a oplotená. V dome býval kedysi fiakrista Kohúcik, ktorý často parkoval svoj fiaker pred domom. Zastavme sa pri pivniciach! V Trnave sa roky tradujú legendy o pospájaných pivniciach pod mestom. Práve v tomto priestore sa ukázalo, že je na tom aj kus pravdy. Jeden z Trnavčanov, ktorý kedysi v spomínanom dome býval, zažil ako malý chlapec dobrodružstvo, keď sa tajne dostal s partiou do pivnice a prešiel ňou popod ulicu až do krypty bývalého klariského kláštora. Keďže sa ocitli v klenbovej miestnosti s drevenými truhlami zosnulých mníšok, bola z toho riadna aféra a chlapci museli absolvovať niekoľkotýždňovú karanténu, kým mohli ísť medzi ľudí. Doba cholery, moru a iných infekčných chorôb nebola ešte zabudnutá a ľudia sa báli nákazy.

Ľudí vždy priťahovalo rozprávanie o tajnej chodbe z klariského kláštora vedúcej kamsi za mesto (údajne až do Bieleho Kostola). Trnavčania z tejto štvrte spomínajú, že raz dokonca skúmali Kapitulskú ulicu detektorom banskí špecialisti, ktorí značili bodmi trasu podzemných anomálií celou ulicou, Námestím sv. Mikuláša, Schneidrovou uličkou smerom dolu cez námestie a okolo františkánov von z mesta. Pravdivosť týchto tvrdení však nezaručujem, je súčasťou legiend tradovaných ústnym podaním našich predkov...     :) 

V tomto, dnes krásne zrenovovanom dome (č.19) so zaujímavým arkierom vo dvore sa pri renovácii našli v izbách fresky. Dom patril v 20. a 30. rokoch 20. storočia židovskej rodine Sidonovcov, v ňom má svoje korene aj pražský rabín Karol Sidon. Nájomníci v tomto dome z druhej polovice 20. storočia - Bordáčoví našli po svojich predchodcoch krásnu záhradu s altánkom a jazierkom v murovanom bazéne. Fotografie z dvora pochádzajú zo šesťdesiatych rokov (vľavo) a z konca štyridsiatych rokov (vpravo).

Zástavba na tejto strane ulice je už dlhšiu dobu prerušená veľkým kráterom, ktorý ulicu momentálne nielen špatí, ale toto miesto musí byť aj dosť nebezpečné. A to nielen pre okoloidúcich, ale aj pre susedné domy...

V tomto dome (hore), ktorého fasáda vyzerala v roku 1951 trochu inak, bola vo dvore školská družina. V dome tiež bývala ďalšia trnavská muzikantská rodina Gajlíkovcov. Po úpravách tam bolo v 70. a 80. rokoch sídlo Okresného osvetového strediska a tlačiarne ROTAP.

Keď musel môj otec začiatkom 80. rokov presťahovať sochársky ateliér z Hornopotočnej ulice, začal si hľadať nový priestor na Kapitulskej, lebo táto ulica sa mu vždy páčila. Našiel ho v strede dolnej časti, dnes v č. 23. Pamätám si, ako sme tam prišli po prvýkrát. Podbráním (forhauzom) sa vošlo do obývaného dvora, po ľavej i pravej strane sa na hlavnú poschodovú budovu s oknami do ulice kolmo napájal rad prízemných domčekov. Cez dvor viedol chodník do záhrady s veľkou vŕbou. Posledný domček naľavo patril pani Kopačkovej, mame známeho trnavského muzikanta Doda Kopačku, ktorý kedysi hrával s dixilendom v Imperiali. Žltá omietka krásne ladila s jasnozelenými drevenými okenicami a tieň nad lavičkou na priedomí poskytoval ťahavý vinič. Cítila som sa ako niekde v Provensálsku. Oproti býval starý pán Valentovič, veľmi talentovaný insitný maliar. Toho keby bol niekto podporil, mohli sme mať vlastného trnavského insiťáka, ktorý by sa smelo vyrovnal aj kovačickým kolegom. Vedľa mali dom majiteľky a prevádzkovateľky jarmočnej strelnice. Prostredie i spoločnosť ako stvorená prijať medzi seba ďalšieho bohéma...

Pán Valentovič a jeho obraz Kapitulskej ulice – jediný dôkaz jeho kúzelného insitného videnia.

Na fotografii dolu maľuje Kapitulskú zasa môj otec.

Otec tam strávil ako nájomník ďalších 20 rokov. Stretávali sa tam jeho dospelí žiaci – amatéri a neskôr sa usadili v domčeku po pani Kopačkovej. Ten zostal takmer nezmenený podnes. Vždy keď tam vstúpim, vonia to po terpentíne a olejových farbách. Chodili sme maľovať ulicu do parku, robili sa tam náhodné výstavy cez víkend pre okoloidúcich, výstavy bývali aj pod forhauzom domu. Obyvatelia ulice si rýchlo zvykli na podivnú partiu ľudí so štetcami, farbami a rozloženými stojanmi. Park a ulica poskytli maliarom nevyčerpateľné množstvo  zaujímavých pohľadov. Po revolúcii som každoročne šila francúzsku zástavu, ktorú otec vyvesil nad vinič do dvora. So sestrou sme mu 14. júla pod zástavou zaspievali Marseillaisu. Otec prežil detstvo v Paríži, a tak jedna časť jeho JA zostala až do smrti francúzska. 

Tento dom mal pred rokom 1989 nad oknami prízemia nápis Nech žije KSČ! Podľa rozprávania pôvodných obyvateľov ulice práve tam bývala pani Margita Mačeková, zdravotná sestra, ktorá sa starala v šesťdesiatych rokoch o Pericu Didoličovú - Bencúrovú, manželku Martina Kukučína a aj ju doopatrovala. V dome tiež býval ako chlapec neskorší trnavský maliar Karol Hučko so svojou mamou. Dnes je tam jazyková škola a socialistické časy pripomínajú iba mreže okien na prízemí.

Na rohu Kapitulskej a Haulíkovej ulice stál dom patriaci židovskej obci, kde bola kedysi židovská škola Ješiva. (Jeho pokračovaním je zrekonštruovaná tzv. Malá synagóga v Haulíkovej ulici.) Dnes je dom vzkriesený presne podľa pôvodnej vizáže a nedávno v ňom otvorili príjemnú kaviareň.

Z Haulíkovej uličky dnes vedie vstup k obnovenej Malej synagóge, ale vidno ju i z letnej terasy novej kaviarne.

Domy na Námestí sv. Mikuláša patrili kapitule. V tom prvom na rohu Haulíkovej ulice a námestia sídlila začas v prvej polovici 20. storočia aj tzv. krankasa – Okresná nemocenská poisťovňa. Keď som ako žiačka základnej školy navštevovala výtvarný odbor Ľudovej školy umenia, často sme za pekného počasia chodievali s rozkladacími stoličkami práve sem. Kreslili sme kružbu gotických okien kostola, ornamenty na farskej bráne i pohľady na Staromestskú ulicu. Pán učiteľ (môj otec) nám nosil zo stromov za hradbami „čičmaragu“ – kvety agátu, ktoré zanechali po rozkúsaní v ústach sladkastú chuť. Kapitulské domy sú pekne zreštaurované s odkrytou výzdobou – dnes by sme určite kreslili aj kópie fresiek na fasáde...

Súsošie sv. Jozefa v strede námestia bolo a stále je svedkom rôznych príležitostných zhromaždení i slávnostných aktov, najmä náboženských. Námestie a kostol sú tradične dejiskom stretnutí veriacich v rámci sviatku Trnavskej novény. Svadobčania tadiaľ prechádzajú do kostola na obrad, z kostola tadiaľ vychádzali procesie, konali sa tam zhromaždenia pri vysviacke kňazov, biskupov. V nedávnom období sa tam obnovila tradícia stredovekých trhov pred Vianocami, toto leto je každú stredu námestie dejiskom farmárskych trhov.  

Námestie pri hrubom kostole a jeho okolie boli zaujímavé i pre bigbítové kapely The Breakers a The Beggars, ktoré si koncom šesťdesiatych rokov tieto priestory vybrali pre svoje reprezentačné fotografie.

Dolu: Popri hrubom kostole sa prechádzalo fortňou von z centra mesta (Mestskej pamiatkovej rezervácie) za hradby. Dnes je tam vybudovaný most k poliklinike. Kedysi vyzeralo miesto takto...

Parčík v strede Kapitulskej ulice je ešte stále inšpiráciou fotografov i maliarov. V roku 2001 bol na jeho začiatok osadený pamätník hudobného skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského .

Možno si Trnavčania ešte spomenú na dobu 80. rokov, kedy bývali v rámci Trnavského jarmoku na Kapitulskej známe starinárske blšie trhy. Babky predávali vlniaky, staré kusy oblečenia, topánky, ale našli sa tam aj zaujímavé vecičky – porcelán, sklo, obrázky – podobne ako dnes na burzách starožitností. Jeden trnavský herec tam chodieval pravidelne kupovať staré smaltované vývesné tabule a reklamy do svojej zbierky.

Potešila som sa, že život do tohto kúta Trnavy sa vráti aj v podobe blížiaceho sa Trnavského rínku. Je fajn pozorovať, že i čoraz mladšie generácie Trnavčanov si svoje mesto všímajú, že pociťujú k nemu vzťah tak podobný tomu, ktorý mali Trnavčania pred dvadsiatimi, päťdesiatimi, či sto rokmi. Aj k mestu, k jeho histórii i tradíciám treba citlivo pristupovať pri rekonštrukcii, výstavbe, úprave a ponúkne nám nové nápady a inšpirácie, ako objaviť niečo zaujímavé a príjemné a ako sa tu cítiť dobre a najmä DOMA.

zdroje:

Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Vydalo mesto Trnava. 2010 (monografia)

Kalendáre a adresáre Trnavy (1890, 1920, 1926, 1930, 1934), mapy z rokov 1895 a 1922

Spomienky Trnavčanov, informácie od Veroniky Vasilescu, Mariána Boskoviča, pána Lančariča

reprodukcie starých pohľadníc zo zbierky Jozefa Benku

fotografie: autorka, Blažej Vittek, Jozef Valovič, Viktor Michalec, Ján Magula, Jozef Šelestiak, archív autorky, archív pána Lančariča, archív Mariána Boskoviča, Ervína Kovalčíka, rodinné archívy Trnavčanov

FB Fotky stará Trnava

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?