A znovu Paríž!

Autor: Simonne Jurčová | 24.8.2014 o 16:18 | (upravené 9.9.2014 o 17:55) Karma článku: 9,22 | Prečítané:  1117x

O Paríži sa dá písať dookola, najmä ak sa do mesta človek vracia po istom čase. Mne to vyšlo tretie leto za sebou. Nesprevádzala som nikoho, kto by navštívil Paríž prvýkrát (moja dcéra má už Eiffelovkový ošiaľ za sebou), a tak som mohla navštíviť aj miesta, na ktoré som sa už sama dlhšie chystala. Takže tentokrát to nebude o úplne najnavštevovanejších turistických bodoch, aj keď sa niektorým tak celkom nevyhnem, len to bude trochu inak. Lebo Paríž sa dá zažiť aj tisíckrát a zakaždým inak.

Nikdy som doteraz napríklad nestihla prejsť typickou starou uličkou s trhom - Rue Mouffetard.  Keď sme tak stáli pred Panthéonom so zabalenou kupolou do zvláštnej homolky s fotografiou ľudských tvárí (reštaurujú ju), neotočili sme sa smerom k Luxemburskej záhrade, ale zašli sme poza budovu okolo lýcea Henri IV. smerom k námestiu Place de la Contrescarpe. Rue Mouffetard je pomerne dlhá úzka ulica, o ktorej sa zvykne v sprievodcoch písať, že takto vyzerali v Paríži ulice predtým, ako ich dal Haussmann zbúrať a vystaval veľkolepé bulváry.

Prijdúc od Panthéonu  ulica zostupuje smerom dolu ku kostolu sv. Medarda. Najskôr je plná malých reštaurácií a barov, zaujímavých darčekových obchodíkov, butikov s etnickým oblečením, či šperkami. V záverečnej dolnej časti býva zaplnená trhovníkmi so zeleninou, či farmárskymi výrobkami.

V nedeľu večer tam však bolo prázdno, len rozsvietené reštaurácie vítali hostí a v utorok dopoludnia (kedy sme sem zavítali na raňajky) bolo otvorených iba zopár obchodov a rybia tržnica. Začiatok augusta je časom dovoleniek aj pre parížskych predavačov...

Pomerne blízko námestia Place de la Contrescarpe sa nachádza aj miesto pripomínajúce rímsku históriu Paríža, keď sa ešte volal Lutécia. Na pozostatkoch rímskeho amfiteátra medzi obyčajnou parížskou zástavbou stojí dnes skoro obyčajné ihrisko. Viem si predstaviť, ako tu podvečer chalani z okolia hrávajú futbal. Len zopár turistov, niekoľko rímskych kameňov a tabuľa pripomínajú, že ide o historickú pamiatku starú takmer 2000 rokov. Navštevovanejšou rímskou pamiatkou Paríža sú skôr neďaleké kúpele Thermes de Cluny.

A keď sme sa už túlali piatym obvodom, prešli sme k nábrežiu Seiny celou záhradou Jardin des Plantes. Doteraz vždy som toto miesto iba obchádzala loďou. Batobus tu má zastávku a neďaleko sa otáča späť smerom k Eiffelovke. Okrem budov prírodovedného múzea sa v areáli nachádza aj zoologická záhrada. Ide vlastne o dlhý park (cca 500 m) so širokou trávnatou plochou vysadenou rastlinami a s dvomi platanovými alejami po stranách. V lete ponúka návštevníkom oddych a prehliadku pestrosti flóry od letničiek, cez skalkové rastliny, bylinky, veľkolisté vonkajšie rastliny, vodné rastliny, trávy až po kríky a rozličné stromy. Nie som botanik, aby som to vedela dobre popísať, ale odhadujem, že jednotlivé vysadené bloky záhonov mali svoju logiku od jedného konca záhrady po druhý. 

Záhrada je voľne prístupná verejnosti. Jej súčasťou sú aj skleníky s exotickými rastlinami (so vstupným). Na internete som sa však dozvedela, že tento park – Jardin des Plantes nie je súčasťou botanických záhrad mesta Paríž, ktorými sú dve záhrady v rámci Bois de Boulogne a dve v Bois de Vincennes.

V Latinskej štvrti sme konečne našli vraj najfotogenickejšie miesto v Paríži, ktoré si zahralo vo viacerých filmoch - ulička Rue Furstenberg. Je taká maličká, že je ju problém nájsť. Nám sa to podarilo až na druhýkrát za asistencie čašníkov z okolitých kaviarničiek. Najjednoduchšie je ísť ulicou poza kostol Saint Germain des Prés, je to jej odbočka vľavo. V susedstve má múzeum maliar Eugene Delacroix. 

Túlali sme sa malými uličkami rovnobežnými s bulvárom Saint Germain, cez križovatku ulíc Buci a Seine ku krytej pasáži Cours du Commerce Saint-André so zadným a sympatickejším vchodom do najstaršej kaviarne v Paríži – Café Procope (ten okázalejší je z ulice Ancienne Comédie). Ulička Saint André s množstvom štýlových butikov a barov nás bezpečne priviedla na bulvár Saint Michel a na krok od Seiny a Notre Dame.

Pod Víťazným oblúkom som bola veľakrát, ale vyjsť naň hore sa mi podarilo až teraz. Vystáli sme si stredne dlhý rad na vstupenky, využili sme dvojdňový lístok Paris Visite na zľavu a po schodoch sme vystúpali až na strechu Arc de Triomphe. Raz to skúste, ten výhľad je úžasný.

Autá na Champs Elyseés stoja poslušne na červenú...

Približne v polovici Champs Elyseés sa nachádzajú dve stavby s kovovou konštrukciou, kedysi pavilóny svetovej výstavy (1900)– Grand a Petit Palais. Dnes sú obe umeleckými múzeami. Dávnejšie som čítala, že v Petit Palais je krásne nádvorie so záhradou. Polkruhová záhrada je lemovaná kolonádou so stĺporadím, v jej strede sú dve jazierka s farebnou mozaikou a okolo rastú trávy a bambusy, exotickú flóru dopĺňajú palmy v kvetináčoch. Na nádvorí je príjemná reštaurácia so sedením v rámci kolonády, alebo len tak na schodoch.

Na Montmarti sme boli na parížske pomery skoro ráno (okolo deviatej), ostré ranné slnko sa opieralo o bielu fasádu kostola Sacré Coeur. V kaviarni Chez Eugene som si dosiaľ nikdy nevšimla vonku stoličky vo farbách trikolóry. Vždy keď som tu bola, sedeli na nich hostia. 

Nikde sme sa neponáhľali a konečne som mohla vojsť aj do Musée Montmarte na ulici Cortot. Múzeum pritom nie je až také výnimočné, ako toto miesto samotné. Už keď vstúpite do dvora fúkne na Vás atmosféra starého vidieckeho Montmartru spred sto rokov. 

V podkroví dvorovej časti domu je presklený ateliér. Patril Suzanne Valadonovej, maliarke a o.i. aj matke známejšieho maliara parížskych uličiek Mauricea Utrilla. Za oblúkom sa otvára ďalšia záhrada so stolíkmi a stoličkami ako vystrihnutými z Van Goghových obrazov. 

Múzeum vystavuje kresby a reprodukcie dokumentujúce atmosféru Montmartru konca 19. storočia od autorov, ktorí sa až po rokoch stali slávni. Dispozícia starého domu je zachovaná a interiér poskytuje aspoň jemnú predstavu o jeho vzhľade v minulosti.

Keby cez stromy nebolo vidieť vodáreň a jednu z veží kostola, neverila by som, že som v centre Paríža. Terén sa zvažuje až dolu pod budovou samotného múzea. Tak isto ako vinica a záhrada na svahu siahajúcom až dolu ku kabaretu Au Lapin Agile. Celý areál je prístupný iba cez múzeum Montmartre.

Od tohto miesta je to veľmi blízko dolu ulicami a schodiskami na námestie Abbesses. Cestou sme stretli ešte zopár zaujímavých zákutí a pekných kaviarní. Boulangerie Coquelicot (Vlčí mak) patrí k tradičným domácim podnikom. Je to malá pekárnička s vždy čerstvými bagetami a ponukou croissantov a koláčikov, ale majú aj slané jedlá a obedové menu. Milý a rýchly personál, super atmosféra. Ponúkajú „raňajky po celý deň“. Tak sme si teda dali... na pravé poludnie.

http://www.coquelicot-montmartre.com/

Paris, 30.7. – 13. 8. 2014

Fotografie: Simona a Barborka Jurčové

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?