Trnava - ľudia a príbehy

Autor: Simonne Jurčová | 12.11.2014 o 20:56 | (upravené 13.11.2014 o 8:12) Karma článku: 8,69 | Prečítané:  2722x

Každé mesto má svoje dejiny, o ktorých sa v knihách nepíše. Tvoria ich príbehy ľudí, celých generácií rodín, ktoré v ňom žili v konkrétnom čase. Ich príbehy sa odohrávajú na konkrétnych miestach, komunikujú s konkrétnymi obyvateľmi, žijú udalosti svojej doby. Dnes sa pozrieme na päť Trnavčanov, ktorých príbehy mi porozprávali ich potomkovia. Ide o kaviarnikov Georga a Mikuláša Hermannovcov, lekárnika Kornela Vadoviča, sládka a amatérskeho fotografa Johanna Pattermanna, obchodníka Karola Bauera a napokon mäsiara, údenára a obchodníka Štefana Virsika. Je pravdepodobné, že sa navzájom poznali, alebo sa aspoň evidovali. A ešte niečo majú spoločné. Všetci zažili na vlastnej koži vítanie roku 1900.

Trnava sa na konci 19. storočia a začiatku 20. storočia  mohla niekomu zdať ako ospalé mesto, ktorého život sa vlečie v zaužívanom stereotype. Jeho život samozrejme ovplyvňovali aktuálne nariadenia zhora, vývoj politickej situácie v monarchii, zmietanie sa v akejsi jazykovej schizofrénii. Každú novinku ľudia patrične ofrflali, no napokon sa prispôsobili a zvykli si. Skoro by sa zdalo, že sa až tak nič nezmenilo podnes.

V tomto naoko pokojnom „fin du siècle“ však pulzoval bežný život spoločnosti. Na pozadí veľkých dejín sa odohrávali malé súkromné príbehy, na ktoré sa plynutím času a striedaním generácií zabudlo. Dejiny si z celého mestského života vybrali to, čo bolo pre Trnavu najdôležitejšie a pozadie udalostí prenechali prachu, ako to už býva. Historici potom – v podstate podobne ako archeológovia - môžu konštatovať iba to, čo nájdu v archívoch, v oficiálnych dokumentoch. Ale aj vtedy bola každá udalosť zasadená do reálneho života s pozadím, o ktorom majú prehľad ľudia, ktorí práve žijú – tak ako dnes.  Vždy bol niekto niekoho otec, syn, brat, sused, kamarát a niektoré udalosti a zoskupenia ľudí neboli náhodné.

Životy ľudí v takom relatívne malom meste ako bola Trnava sa vyvíjali v rámci mestskej komunity. Osudy niektorých rodín plynuli paralelne popri sebe, ich súkromné svety sa stretávali, niekedy pretínali až do manželských zväzkov. Je pravdepodobné, že aspoň z rečí sa poznali takmer všetci. O niektorých bolo počuť viac, o niektorých menej. Niektorí sa spomínali v dobrom, iní boli vyhlásené „firmy“, ktorých zvyšok mesta registroval a bol pri nich v strehu. Ťažko povedať, kto to mal v meste ľahšie – poctivci či podvodníci. Dnes nám takýto jednoduchý prehľad možno aj niekedy chýba...

Trnava bola mestom, kde sa za monarchie bežne komunikovalo tromi jazykmi – nemecky, maďarsky a slovensky. Nemožno však tvrdiť, že všetky tri jazyky ovládali bezchybne rečou i písmom. Bežní občania si rozumeli, no ich písomný prejav jazyky dokonale komolil, a to nielen v rukopise, ale bežne v oznamoch, na výveskách, tabuľkách, reklamách, napokon často aj v tlači. V hovorovej reči prechádzali plynule z jazyka do jazyka, ako sa im to práve hodilo. Keď vstúpil zákazník do obchodu k židovi automaticky sa naňho obrátil v nemčine. Keď chcel koncom 19. storočia niečo vybaviť na úrade, prešiel do maďarčiny. No a keď si išiel kúpiť niečo na trh, rozprával po „slovensky“, teda trnavčinou. 

Na trnavskej hlavnej ulici, neďaleko radnice bola ešte na začiatku 20. storočia  Hermannova kaviareň. Hermannovci žili v Trnave už od počiatku 19. storočia, no kedy presne sa stali kaviarnikmi by bolo treba ešte vyskúmať. V roku 1828 sa narodil trnavským občanom Georgovi Hermannovi a Jozefe, rod. Darlang syn Georgius (ako jedno z deviatich detí). Georgius sa oženil v roku 1860 ako 32-ročný a za manželku si vzal Rosinu Jerábkovú (Gerabek), dcéru mydlára, ktorý býval tiež na hlavnej ulici v čísle 14 (asi dom s Pepe pasážou). Už pri sobáši je pri jeho mene uvedené zamestnanie kaviarnik. Mali spolu minimálne sedem detí narodených v rokoch 1861 - 1879. Trnavský kalendár z roku 1890 ho ešte uvádza medzi kaviarnikmi (dom č. 44). Kaviareň potom prevzal jeho syn Mikuláš, ktorý je v kalendári na rok 1903 zapísaný medzi kaviarnikmi. Z obdobia okolo roku 1900 pochádza i pohľadnica znázorňujúca kaviareň s letnou záhradou na hlavnej ulici (Langegasse - Hossú utca). Mikulášoví rodičia Georg a Rosina Hermannovci zomreli asi v rokoch 1904 a 1906. Neskôr dom vymenil majiteľov, lebo v adresári na rok 1920 sú už majiteľmi dedičia Michala Parráka. Hermannova kaviareň tak skončila po niekoľkých desaťročiach svojej existencie niekedy po roku 1906. V dome ich vystriedala generácia Parrákovcov, ktorí mali do ulice obchod – bodegu a vo dvore reštauráciu (hostinec). V tomto objekte bolo otvorené druhé trnavské kino (po kine Fidélio) Bio Invalid, v roku 1932 zmenené na kino Tatra.

Kornel Vadovič sa narodil v roku 1885 Ignácovi Vadovicsovi, trnavskému mestskému lekárovi a jeho manželke Anne. Pochádzal z piatich súrodencov. Rodina bývala v poschodovom dome na dnešnej Štefánikovej ulici č. 39, ktorý susedil s domom grófa Jozefa Zámojského (kaštieľ Brestovany). Kornel absolvoval farmáciu v Ostrihome v roku 1908. Prax získaval u viacerých lekárnikov, napríklad aj v bratislavskej lekárni U červeného raka. Oženil sa pomerne neskoro, za manželku si vzal Adelu Paulu rod. Hermannovú, dcéru Mikuláša Hermanna – trnavského kaviarnika. 

V roku 1922 už viedol v Trnave lekáreň (bližšie neurčenú) a v roku 1928 sa presťahoval do novostavby Evanjelického domu. Nový priestor bol účelovo vyriešený pre potreby lekárne. Lekárnici ponúkali v minulosti popri liekoch aj doplnkový tovar: liečivé cukríky, sirupy, masti, či kozmetiku. Niektoré produkty boli pre lekárnikov a lekárne špecifické, pretože ich sami vyrábali. Recepty i tovar balili do vrecúšok s vlastnou reklamou. Lekáreň " K anjelovi" na Evanjelickom dome fungovala pod vedením Kornela Vadoviča až do znárodnenia. No na tomto mieste si lekáreň drží tradíciu až do súčasnosti. Pôvodný mobiliár z čias Kornela Vadoviča bol na svojom mieste ešte začiatkom deväťdesiatych rokov a je škoda, že ho noví majitelia nezachovali pre ďalšie generácie. Západoslovenské múzeum pripravovalo v 60. rokoch a aj koncom 90. rokov vo výklade tejto lekárne malé tematické výstavy, ktoré trvali mesiac či dva a svojho času vzbudzovali u okoloidúcich záujem

Johann Pattermann sa narodil v roku 1871 na Morave. Vyučil sa v pivovare v Hulíne (1890-91), praxoval ako sládek u Adolfa Kubelku v Sternbergu (1891-92). Začiatkom 20. storočia absolvoval vojenskú službu. Túžil získať viac skúseností a cestovať, tak nastúpil v januári 1903 v Hamburgu na loď do Ameriky. Vylodil sa v New Yorku, no pohľadnicu domov poslal z Chicaga. Koľko tam pracoval a kedy sa presne vrátil nevieme, ale v roku 1908 sa v Trnave oženil s Paulou, rod. Szukopovou, dcérou učiteľa. Novomanželia boli na svadobnej ceste v Mariazelli. V nasledujúcich rokoch sa im postupne narodili tri deti.

Johann Pattermann pracoval ako sládek vo dvoch trnavských sladovniach – v Treumannovej a Diamantovej. Fotografie rodiny pochádzajú z domu v objekte Diamantovej sladovne, ktorá stála na rohu dnešnej Hospodárskej ulice a ul. Terézie Vansovej. Dom ústil do druhej z nich. V tom čase obchádzala objekty sladovne malá ulička – Tichá. Na Hospodárskej ulici vlastnili viacerí bohatí Trnavčania druhé domy (okrem domu v meste) ako svoje hospodárstva na predmestí. Pozemky končili v susedstve polí na ulici, ktorá sa volala okolo roku 1920 Zádvorská (teraz Kalinčiakova). Pattermannovci mali rozvetvenú rodinu a radi sa na záhrade v sladovni, či u susedov stretávali a zabávali. Johann Pattermann bol amatérsky fotograf, ktorý okrem svojej rodiny (najmä detí) fotografoval aj objekty oboch sladovní. Kúzelné sú však jeho hromadné fotografie rozvetvenej rodiny z obdobia  medzi rokmi 1910-16.

Karol Bauer sa narodil v Jablonici v rodine horára v roku 1865. Ako mladý chlapec odišiel do Trnavy, kde sa vyučil za obchodníka s miešaným tovarom. Karol Bauer sa v meste aj oženil a s manželkou Augustou mali osem detí. Jeho prvý obchod v dome Dr. Sekeresa na rohu námestia a Divadelnej ulice zachytávajú takmer všetky staré pohľadnice Trnavy z obdobia okolo roku 1905. Podnikal v ňom asi od roku 1890. Na najstaršom zábere Trnavy spred roku 1890 je na tom istom mieste ešte obchod Salomona Epsteina.

Karol Bauer kúpil v roku 1909 druhý dom od mestskej veže na námestí. Nachádza sa ešte na pohľadniciach s maďarskými nápismi. Prestaval dom aj strechu a dal naňho výrazný nápis Bauer Károly, neskôr za I. ČSR ho zmenil na Karol Bauer. Koloniál – obchod s miešaným tovarom na námestí fungoval niekoľko desaťročí. Predávali sa v ňom delikatesy, južné ovocie, čaj, rum, koreniny, minerálne vody, ale aj semená, farby, lak na koče, lovecké potreby a pod. Karol Bauer zomrel v roku 1939 a obchod po ňom prevzal syn Štefan, no nápis nezmenil, pod týmto menom fungoval až do znárodnenia. Neskôr boli na jeho mieste lahôdky Ryba. Dnes je dom kompetne zrekonštruovaný s kaviarňou Thalmeiner, nazvanou po kaviarnikovi v starej trnavskej kaviarni, ktorá bývala na Hlavnej ulici. Zábradlie pavlačového dvorčeka, dnes átria si pamätá ešte pána Karola Bauera.

István Virsik bol majiteľom domu na Hlavnej ulici č. 17 (v susedstve Svatého pasáže) už v roku 1895. Obchod na prízemí, vľavo od brány je zachytený na jednej zo starých pohľadníc. Predávali sa v ňom mäsové lahôdky, najmä šunky. V predajni bolo aj zopár stolov s mramorovými doskami a dve-tri stoličky pri každom z nich, zákazníci sa tam mohli teda aj najesť.

Lahôdky boli pobočkou mäsiarstva, ktoré bolo na ulici Zelený rínek. Pretože v tomto priestore bolo viac mäsiarstiev (jatiek), Trnavčania volali toto miesto „Medzi jatkami, alebo jednoducho Medzijatky“. Štefan Virsik zomrel v roku 1923 a obchody potom viedla jeho manželka Frederika. Majiteľom domu na Masarykovej 26 bol už v roku 1920 Leopold  Fischmann, i keď vtedy ešte obchod údenára Virsíka na tejto adrese fungoval. Jozef Fischmann si tam neskôr nechal postaviť moderný železiarsky obchod, ktorý Trnavčania ešte za socializmu volali U Fišmana (dnes je dolu obchod Baťa). Mäsiarstvo Medzi jatkami fungovalo až do roku 1942. Bolo v malom dome medzi námestím a začiatkom Hviezdoslavovej ulice. Z oboch strán dom obchádzali od námestia ulice, ktoré sa stretávali neďaleko ústia dnešnej Radničnej uličky (tam, kde bol neskôr známy hostinec Čukotka). Dom zbúrali pri celkovej prestavbe námestia začiatkom 50. rokov, čím vznikol väčší priestor smerom k námestiu.

Zaujímavosťou je, že rodiny Virsikovcov a Bauerovcov spojila dvojitá svadba. Synovia Štefana Virsika Štefan a Ján si vzali v roku 1922 za manželky sestry  Paulu a Augustu Bauerové.

Rodina Virsikovcov bývala na Paulínskej ulici v rozľahlom prízemnom dome, ktorý bol údajne postavený v roku 1780. Cez Paulínsku ulicu tiekol ešte v prvej polovici 20. storočia potok - jedno rameno Trnávky (prechádzalo od Hornopotočnej ulice). Paulínska bola neslávne známa zápachom splaškov, ktoré potok so sebou niesol a jej zlý hygienický stav bol často kritizovaný v miestnych novinách. V letných horúčavách nebolo možné oknami vetrať, taký „odér“ potok zanechával. V roku 1938 Virsíkovci dom predali a noví majitelia postavili na pozemku dve moderné budovy (v jednej z nich bolo sídlo firmy Marieta), ktoré tam stoja podnes (poschodové budovy v susedstve kostola). Potok niekedy v 40. rokoch napokon prekryli, vytvorili tak širšiu ulicu, kde na ploche v strede bývali pravidelné trhy.

Viaceré majetnejšie trnavské rodiny mali na začiatku minulého storočia okrem domu v meste (ohraničenom hradbami) aj akési vidiecke sídlo so záhradou či vinicou, či už na predmestí za hradbami, alebo v neďalekej obci Suchá nad Parnou, kde sa dokonca celé jedno územie nazývalo Trnavské vinohrady. Virsíkovci mali letný dom v Ružovej doline. Frederika Virsíková a dve jej dcéry, Helena a Frederika ml. tam bývali trvale. Od mája do októbra tam prichádzali aj Frederikine vnúčatá, ktoré sa na zimu, keď chodilii do školy, vracali do Trnavy. O majetok s vinohradom sa celoročne staral vincúr. V Ružovej a Vlčej doline mali vily s vinohradom viacerí Trnavčania, napríklad rodina Dr. Borovánského, rodina právnika Dr. Čapkoviča, kaviarnika Hermanna, rodina Ujházyiovcov, Wolnerovcov, Kanoviča, Polnických (čo mali v Trnave hotel), ale i rodina kominárskeho majstra Gammu, uršulínky a bola tam tzv. Jezuitská vila.

Vilky s drevenou vyrezávanou verandou alebo strieškou nad vchodom boli okolo roku 1900 v móde, lebo zopár podobných domov sa dá vystopovať na starých fotografiách aj v Trnave: napríklad pavilón v Malej promenáde, kde mal fotoateliér Ľudevít Andók, vila Nemešovcov na rozhraní Špačinskej a Bučianskej cesty, či vilka nad starými murovanými pivnicami nalepená na východné hradby na Kapitulskej ulici, ktorá tam ešte stále stojí, hádam ako jeden z posledných svedkov tejto kúzelnej architektúry.

Informácie a fotografie:

Adela Černayová (Kornel Vadovič a Mikuláš Hermann), Mária Marková (Johann Pattermann), Ladislav Vymazal ml., Marta Bohovičová a rodina Kranitzová (Štefan Virsik a Karol Bauer)

Pohľadnice starej Trnavy zo zbierky Jozefa Benku

Ďalšie zdroje :

Archív fotografií Západoslovenského múzea v Trnave, Fotky stará Trnava – Štefan Chovančák,

V. Bojko, P. Lančarič, V. Vasilescu

B. Kráľovič (vily v Suchej), autorka – súčasné foto

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?