Trnava - ulica, kde zomrel kráľ?

Autor: Simonne Jurčová | 10.12.2014 o 19:30 | (upravené 10.12.2014 o 20:04) Karma článku: 10,07 | Prečítané:  3478x

Dnes sa prejdeme v čase po dnešnej Hviezdoslavovej ulici, zastavíme sa pri domoch, o ktorých nám fotografie a história ponúkli zaujímavé informácie. Ak by sme v roku 1900 stáli pred divadlom, naskytol by sa nám takýto pohľad cez námestie s trojičkou na ulicu, istý čas pomenovanú podľa kráľa Ľudovíta z Anjou, ktorý v Trnave zomrel (1382). Vtedy sa volala Lájos Nagy utca.

Trnava je už od stredoveku opevnené mesto. Dvoma bránami v severnom opevnení a dvoma v južnom prechádzali cez mesto dve skoro rovnobežné cesty. Krížom ich takmer v strede pretínala cesta spájajúca dve fortne – východnú a západnú, ktorá išla cez námestie. Dnes ide o ulice Mikuláša Schneidera Trnavského, Hviezdoslavovu a Divadelnú – teda od hrubého po františkánsky kostol. Hlavné mestské komunikácie boli v tvare písmena H. 

Pre fotografov bola ulica aj s námestím a trojičkou veľmi častým modelom. Často ju fotografovali mierne z výšky – z balkóna sály Pannónia (dnešnej zrkadlovky), inokedy o kúsok ďalej, možno z okna vtedajšieho hotela U čierneho orla.

Číslovanie domov bolo na tejto ulici koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia veľmi zaujímavé. Trnava mala vtedy domy číslované za sebou istým sledom od čísla 1 po 650-700 a viac, podľa ich počtu. Čím novšie zdroje, tým viac nových domov a čísel pribudlo. Na katastrálnej mape z roku 1895 mala ulica na ľavej strane (stojac na námestí a hľadiac sa na hrubý kostol) čísla 280 - 290  a na pravej strane čísla 551 – 557 (pričom domy č 280 a 557 boli jednou svojou fasádou obrátené k námestiu. Aj s jej pomenovaním to bolo nejaké popletené. Z Ostrovskej či Ostrovnej ulice (čo súvisí s tokom bočného ramena Trnávky) sa plynutím storočí a prekladov do nemčiny a maďarčiny (Sporngasse /Sarkantyus utca) stala po prevrate Ostrožná, či Ostrohovská ulica. Na pohľadniciach z roku 1900 je ešte ako Nagy Lajos utca a až niekedy za prvej ČSR dostala meno Hviezdoslavova, ktoré jej zostalo podnes, pretože prešlo lustráciami všetkých nasledujúcich režimov.

Na rohu námestia a Hviezdoslavovej ulice stáli dva domy, okolo ktorých viedli z oboch strán uličky. Jedna prechádzala od námestia, otáčala sa okolo domu a pokračovala na Hornopotočnú. V jej rohu mal ešte okolo roku 1900 kaviareň Ľudovít Gschwendt. Ulicu stihol nakresliť v roku 1947 Karel Votlučka ešte pred búraním. Od Pekárskej viedla zasa okolo susedného domu spojovacia ulička s Hviezdoslavovou. Volala sa Vodná, pretože tadiaľ tiekol kedysi od Hornopotočnej ulice potok. Na námestie sa kedysi dávno vchádzalo po moste, ktorého zvyšky našli archeológovia teraz pri prestavbe Hviezdoslavovej ulice. Ten si asi pamätal aj kráľa Ľudovíta.

Na rohu námestia a Hviezdoslavovej ulice  stál až do roku 1949 rozľahlý dom. Na nároží mal oblúkový arkier s reliéfnym pásom. Niektoré pohľadnice z obdobia monarchie zachytili na rohu obchod Ján Halle (bol takmer polstoročie aj jeho majiteľom), na posledných fotografiách pred zbúraním je už obchod Gizely Jamborovej. Dom zbúrali, aby potom na tomto mieste postavili budovu novej pošty (1953).

Susedný poschodový dom so šiestimi oknami do Hviezdoslavovej ulice mal na fasáde pamätnú tabuľu. Trnavčania si takto v roku 1882 pripomenuli 500 rokov od udalosti, keď v Trnave zomrel kráľ Ľudovít. To, že osadili tabuľu práve na tento dom, spôsobilo polemiku vo vtedajších kruhoch vzdelancov a mešťanov o správnosti výberu miesta. Dôkazy sa nám akosi stratili v storočiach, takže podnes vlastne nevieme, kde kráľovská kúria bola a kdeže to ten Ľudovít v skutočnosti dokonal.  

Za Vodnou uličkou nasledoval dom s atikou, ktorý získal v minulosti dokonca dve mená po svojich významných obyvateľoch. Bol totiž známy ako Selepčéniho dom, pomenovaný po Jurajovi Selepčénim (1595 - 1685), ktorý bol ostrihomským arcibiskupom a primasom Uhorska v čase, keď sídlila ostrihomská arcidiecéza v Trnave. Dom volali aj Maholányiho, podľa Jána Maholányiho, ktorý urobil v 17. storočí pomerne hviezdnu kariéru a za služby (pri porážke protihabsburského Vesselényiho povstania) ho dokonca panovník Leopold odmenil šľachtickým titulom barón. Encyklopédia poskytuje o jeho živote a vzťahu k Trnave pomerne zaujímavý príbeh. Ján Maholányi (1635 – 1699) bol synovcom Juraja Selepčéniho (synom jeho sestry Agáty), ktorého si strýko (už ako ostrihomský kanonik v Trnave) vzal k sebe ako sedemročného a dal ho vyštudovať. Najskôr trnavské gymnázium a potom právo na Trnavskej univerzite. Ján Maholányi sa v roku 1693 stal vo Viedni dvorným radcom, neskoršie kancelárom cisára Leopolda I. Takže Trnavčania mali hneď dvoch slávnych obyvateľov domu, čo ho však v polovici 20. storočia nezachránilo, keďže ho nechali bez opráv dožiť a napokon celkom zbúrať. Našťastie moderní architekti dokážu niekedy vyprojektovať celkom zaujímavé veci, a tak dnešná podoba domu, ktorý stojí na jeho mieste, vizuálne pripomína starú stavbu. Je ukážkou toho, že súčasná štylizácia dobových prvkov s použitím moderných materiálov na modernej architektúre dokáže zapadnúť do historického kontextu. Stavbu nazvali Dom u kráľa Ľudovíta.

Vedľa domu s atikou sú na starých pohľadniciach z monarchie dva prízemné domy. Prvý asi zbúrali zanedlho po dome s atikou a dnes na jeho mieste stojí poschodová novostavba patriaca ku komplexu domu U kráľa Ľudovíta. Pasáž v jeho vnútri vedie z Hviezdoslavovej ulice na Hornopotočnú a je tak akousi aktuálnou pripomienkou starej spojnice oboch ulíc - Vodnej uličky.  Čo presne sa stalo s druhým prízemným domom neviem, ale dnes tam stojí pomerne rozsiahla poschodová stavba, akoby na dvoch starých susediacich pozemkoch.

Nasledoval rad jednoposchodových meštianskych domov, ktoré nájdeme aj na starých trnavských pohľadniciach z obdobia monarchie. V prvom z nich dlhé roky sídlila lekáreň U koruny, ktorú založili v roku 1882 a v prvej polovici 20. rokov ju viedol lekárnik Pius Kessler. Na jeho recepte je adresa Hviezdoslavova 14. Dom podnes nesie reliéfny znak lekárov a lekárnikov s hadom ovinutým okolo Eskulapovej palice. Koncom štyridsiatych rokov je na fotografiách vidieť obchod Sekera – krátky tovar.

V susednom dome s arkierom bol v päťdesiatych rokoch 20. storočia na prízemí obchod Norma, ktorý premenili potom na obyčajné papiernictvo, ale môj otec ho volal Norma aj v sedemdesiatych rokoch. Dom naoko opravili novou omietkou pri príležitosti osláv 750. výročia povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto v roku 1988. Dnes je zrelý na komplexnú opravu. V nasledujúcich dvoch poschodových budovách boli ešte v päťdesiatych rokoch malé obchodíky a prevádzky. V jednej bol obchod Weissovcov, kedysi Heleny Weiss, za prvej republiky módny dom Ladislava Weisa. V predposlednom dome na tejto strane bol fotoateliér Alexandra Nagya (Sándor Nagy). Na reklame z roku 1926 oznamuje čitateľom novín Nové Slovensko, že presťahoval svoj ateliér na Hviezdoslavovu 18 – oproti uršulínskemu kostolu. V adresároch po roku 1927 je zapísaný aj ako majiteľ tohto domu. Ateliér tam mal ešte v roku 1940, kedy boli pri sčítaní ľudu (vtedy v dome na Hviezdoslavovej 8 - ide o ten istý dom len iné číslovanie)  zapísaní hneď dvaja fotografi - Nagy Alexander a Karol.

Na rohu Hviezdoslavovej ulice a Hollého sa podnes nachádza veľký dom, ktorého veľkorysá rozloha je viditeľná na oboch uliciach. V štúdii Romana Macuru K dejinám zábavy v 2. polovici 18. storočia sa dozvedáme zaujímavé veci práve k tomuto domu. Bývala v ňom šľachtická rodina Berchtoldovcov, v sedemdesiatych rokoch 18. storočia konkrétne barón Weiss s manželkou grófkou Annou Máriou Berchtoldovou. Dom bol síce ich majetkom ale zrejme boli zadĺžení, keďže sa ocitol v rukách veriteľov. Tí udelil súhlas Matejovi Rajtmajerovi, aby  mohol v honosnej sále domu poriadať pre Trnavčanov verejné plesy. Jeho plesy boli v čase fašiangov okolo roku 1775 v Trnave veľmi populárne a navštevované aj napriek protestom rodiny Berchtoldovcov a ich susedov. Veď ktorí šľachtici by súhlasili s usporiadaním verejného plesu vo svojom dome, na ktorý by boli pozvaní ľudia, ktorých sami nepozvali?

Sláva domu asi časom vyprchala, lebo druhej polovici dvadsiateho storočia sa charakterom svojho obyvateľstva dostal na opačný stupeň v spoločenskom rebríčku. Neviem aká karma sa nesie s týmto domom podnes, lebo ešte v súčasnosti skôr ulicu špatí, než prezentuje svoju šľachtický pôvod. Pritom by nám možno rád odkryl nejaké to tajomstvo zo svojej zašlej slávy.

Prejdime na druhú stranu, na nárožie Hviezdoslavovej a Halenárskej ulice. Stojí tam rozsiahly školský komplex bývalého uršulínskeho kláštora s kostolom sv. Anny.  O jeho rozsahu nám viac napovedia dve zaujímavé kresby, z ktorých prvá vyšla aj ako pohľadnica. Z roku 1927 pochádzajú fotografie slávnosti posvätenia nových zvonov pre kostol sv. Anny. Za prvej republiky v časti budovy sídlila rímskokatolícka dievčenská meštianska škola. Dnes je časť budov prístupná z Halenárskej ulice a časť z Hviezdoslavovej.

Tradícia školského zariadenia pokračovala na tomto mieste aj v časoch socializmu, keď museli uršulínky komplex opustiť. Základná škola na Halenárskej ulici bola výberovou jazykovou školou. V susedstve kostola vybudovali v päťdesiatych rokoch Pedagogický inštitút, neskôr Pedagogická fakulta Univerzity Komenského. Reliéf Jána Amosa Komenského (od ak. sochára Jozefa Jurču) je stále pri jednom vchode do budovy. Po nežnej revolúcii a reštitúciách sa v komplexe udomácnilo opäť cirkevné školské zariadenie – Základná škola s materskou školou Angely Merici a Gymnázium Angely Merici.

Smerom k námestiu nasledujú štyri poschodové meštianske domy. V prvom z nich, susediacom s uršulínskym komplexom sa už v prvých rokoch prvej ČSR nachádzalo kníhkupectvo Bežo. Je pekne zakreslené na pohľadnici, ktorej predlohou bola kresba A. Krátkeho datovaná rokom 1919. Gustáv Adolf Bežo presťahoval v roku 1917 tlačiareň do Trnavy zo Záhoria -  zo Senice, kde ju predtým vlastnil jeho otec. Vydával tu najmä slovenské knihy a dokonca sa aj sám predstavil ako autor. V rokoch 1918 – 23 bola v tomto dome tiež redakcia časopisu Slovensko, ktorého bol Bežo redaktorom a vydavateľom. V roku 1920 vydal Adresár mesta Trnavy. V neskoršom období bol na budove nápis Katolícky dom. Nachádzala sa tu aj redakcia časopisu Orol (vtedy Hviezdoslavova 9).

Susedný dom bol pekne zrekonštruovaný. Nájdené stredoveké prvky sú prezentované prostredníctvom viacerých detailov na fasáde i v interiéri domu.

Na rohu Hviezdoslavovej ulice a námestia stojí rozsiahla poschodová budova. Nárožie tvorí oblúkový arkier a dom je veľký po oboch stranách – fasádou na Hviezdoslavovej ulici i na námestí (kedysi smeroval na ulicu Zelený rínek). Na konci 19. storočia to bola adresa Nagyszombat 557 a práve tu sa nachádzal jeden zo starých trnavských fotoateliérov. Spomína sa už v súvislosti s prvými fotografmi – Dohnányiovcami (mali tam zapísané bydlisko v roku 1865 pri zázname o úmrtí ich syna). Fotograf Vincze Kabáth uverejnil v Trnavskom týždenníku z r. 1901 oznam, že svoje fotografické štúdio presťahoval na Nagy Lajos utca 557, do záhrady. Kabáthovci  (starší Vincent a mladší Viktor) mali v tomto dome ateliér až do obdobia, kedy sa jeho adresa zmenila na Hlinkovo námestie 9.

Inak, ako majiteľ tohto domu bola už v roku 1895 zapísaná evanjelická cirkev. Aj v časoch prvej ČSR bol prezentovaný ako evanjelický. V byte na poschodí býval v štyridsiatych rokoch 20. storočia evanjelický farár Samuel Holčík s manželkou Ľudmilou a deťmi. Moja mama chodila do školy s ich dcérou Aničkou a často spomínala na pekný výhľad na námestie práve z okien rohového arkiera na poschodí. Pri príležitosti 90. výročia stavby evanjelického kostola (1924 – 2014) je aktuálne na trnavskej evanjelickej fare neveľká, ale zaujímavá výstava. Okrem návrhov od architektov, ktoré predložili na súťaž, je tam vystavených aj niekoľko portrétov – olejomalieb, ktorých autorom bol práve Viktor Kabáth. Namaľoval aj dve známe pohľadnice Trnavy. Kabáthovci mali pri sčítaní ľudu v roku 1940 zapísané evanjelické vierovyznanie. Na Kabáthov fotoateliér si spomínal akademický maliar Július Balogh, keď tam chodieval ako dieťa so svojím otcom – tiež maliarom Jozefom Baloghom. Ten sa do Trnavy presťahoval koncom 20. rokov a keďže spočiatku nemal vlastný ateliér, pracoval u Kabátha. Sem-tam mu pomohol kolorovať fotografie a asi sa i vzájomne priučili svojim zručnostiam. Častým návštevníkom boli u nich v ateliéri aj iní umelci, najmä sochár Ján Koniarek.

Oproti pošte bola za socializmu cukráreň. Môj otec tam chodieval na kávu a zákusok, lebo to mal po ceste do ateliéru na Hornopotočnej ulici. Cukrární nebolo v Trnave veľa a on zašiel občas v centre do hociktorej, ktorá bola po ceste, keď dostal chuť na sladké. Aj tak mali všetky rovnakú ponuku. Raz si takto dali s kamarátom stretnutie v „našej cukrárni“. Samozrejme sa nestretli. Sedeli v cukrárni v správny čas, ale každý v tej, ktorú považoval za tú „našu“.

Celý dom po revolúcii veľmi pekne zrenovovali a dnes v jednej jeho časti sídli banka, ktorá má v interiéri – átriu na poschodí prezentovanú krásnu arkádovú chodbu.

Hviezdoslavova ulica patrí medzi často zobrazované miesta na starých pohľadniciach. Patrí k tým častiam mesta, ktorých výzor, najmä v mieste kontaktu s námestím, sa v dvadsiatom storočí veľmi zmenil.

Predlohou k jednej z najkúzelnejších pohľadníc z obdobia monarchie je práve fotografia s nepredaným tovarom, ktorý čaká na kraji ulice po trhu na odvoz. Zachytila moment, keď konečne mali aj trhovníčky čas na seba a z ulice sa vyparili ako anglická hmla.

Keď som bola gymnazistka, bolo ráno na Hviezdoslavovej ulici rušno. Školáci sa mleli jeden cez druhého v skupinkách i samostatne všetkými smermi a za nadšených komentárov vojakov v zamrežovaných oknách seminára. Každodenný program by sa pokojne mohol volať „Raňajky s gymnazistkami“, len Markíza ešte nebola. Tesne okolo ôsmej tade utekali oneskorenci. S jazykom po kolená po zvonení konečne otvorili ťažkú bránu gymnázia, kde ich oslepil blesk fotoaparátu. Momentky za milión potom viseli na nástenke a celá škola sa zabávala.

Hviezdoslavova ulica dostáva práve v týchto dňoch nový výzor. Nie je to veľká ani dlhá ulica. Dlhé roky bola však taká špinavá a nevzhľadná. Aj kvôli svojej histórii si zaslúži aby sme ju obnovili a skrášlili. Napríklad aj tými peknými lucernami, ktoré tam práve osádzajú ako uličné osvetlenie.

Fotografie: Štefan Chovančák a Fotky stará Trnava, staré pohľadnice zo zbierky Doda Benku, Bohuš Kráľovič, novšie fotografie Blažej Vittek, Jozef Filípek a autorka, repro kresieb Karla Votlučku (1945, 1947, 1952)

Zdroje: Dejiny Trnavy, trnavské adresáre a noviny, Roman Macura: K dejinám zábavy v 2. polovici 18. storočia, in: Novinky z radnice, prístupné na internete, wikipédia, osobné spomienky Júliusa Balogha a autorkiných rodičov

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?