Trnava - na Štefánikovej ulici

Autor: Simonne Jurčová | 27.3.2015 o 21:40 | (upravené 31.3.2015 o 16:39) Karma článku: 7,38 | Prečítané:  2607x

Štefánikova ulica spolu s Hlavnou tvoria najdôležitejšiu komunikáciu v centre Trnavy. Už od stredoveku bola spojnicou dvoch brán v hradbách – Hornej a Dolnej. V minulosti mala rôzne názvy: Magna Longa superior, Obere Haupt Gasse, Felsö hosszú utca, Kossuth Lajos utca, Štefánikova aj Jilemnického ulica, ľudovo Hornohrubá ulica.

Rad honosných meštianskych domov sa nachádza skôr bližšie k námestiu a mestskej veži. Na Štefánikovej ulici je viac prízemných domov ako na dnešnej Hlavnej ulici. V porovnaní s ňou je Štefánikova trochu dlhšia a bolo na nej viac pozemkov. Na konci 19. storočia sa v Trnave domy číslovali od 1 postupne po štvrtiach, nie podľa ulíc. Na Štefánikovej sa začínalo od domu číslo 140 na rohu s dnešnou Divadelnou ulicou a končilo sa domom č. 185 vedľa mestskej veže. Od vzniku ČSR sa týmto domom začínalo. V dvadsiatych rokoch išli nepárne čísla na strane mestskej veže a párne na strane jezuitského kostola, v tridsiatych rokoch išli za sebou postupne od 1 po 46 pričom posledné dva domy 24 a 25 boli oproti sebe tak ako dnes (Zelený kríček a banka).

Keby sme išli na konci 19. storočia od cukrovaru kočom na námestie, prešli by sme konským potokom neďaleko miesta, kde sto rokov predtým ešte stála Horná brána s barbakanom. Ako to tam vyzeralo, vidíme na starých pohľadniciach s kolážou dobových postavičiek. Miesto dnes poznáme ako piváreň Zelený kríčok – po trnavsky kríček - názov, ktorý už dlho označuje na tomto mieste známy hostinec s letnou záhradou (Štefánikova 24). V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia ho viedli Miklošovičovci. Alžbeta mala hostinec a Gustáv autobus do Orešian so zastávkou pred hostincom – skrátka rodinný podnik! 

Na mape z roku 1895 sa na mieste dnešnej banky (ČSOB) nachádza prázdny pozemok, žiadna budova tam vtedy nebola. Rozľahlý dom bol postavený až okolo roku 1900. Pôvodne tam mala byť budova pre policajnú školu aj s maštaľami pre kone. V trnavských kalendároch a adresároch sú však ako majitelia postavenej budovy zapísané súkromné osoby (Dr. Sekereš a manželka 1903, Vaňák 1920, Rudolf Kupček 1926, 1930, 1934) V dvadsiatych rokoch bolo na poschodí Oddelenie finančnej stráže. Rudolf Kupček, mäsiar a údenár, tu mal obchod. Mäsiarstvo sa v tomto dome udržalo až do deväťdesiatych rokov 20. storočia a Trnavčania mu stále hovorili „U Kupčeka“. Na rohu boli niekoľko rokov potraviny „U Nemešky“ – podľa pani Nemešovej, mamičky Buba Nemeša, horolezca a hudobníka. záhradou (Štefánikova 24). 

Oba spomínané domy sa nachádzajú ešte na pozemkoch za hradbami. Ulica Horné bašty a Františkánska sú už na území stredovekého mesta obohnaného hradbami. Na oboch bola prízemná zástavba remeselníckych domčekov nalepených na hradbový múr. Niekedy okolo roku 1931 postavil trnavský architekt a staviteľ Jozef Bilka na rohu Štefánikovej a ulice Horné Bašty kino. Dali mu názov Palace kino Apollo. Moderné kino premietalo zvukové filmy, jeho program sa pravidelne objavoval v trnavskom týždenníku Nové Slovensko. Po roku 1950 ho nová politická garnitúra premenovala na Kino Partizán, ale tvrdohlaví Trnavčania chodili stále do Apolla. Rekonštrukciou po roku 1990 ho premenili na hotel Apollo, ktorý vydržal takmer dve desaťročia. Novou prestavbou v rokoch 2010-11 sa zmenil bývalý hotel na administratívnu budovu s obchodmi na prízemí. 

Od rohu Františkánskej a Štefánikovej ulice stoja v rade dnes už iba štyri domy (Štefánikova 26 – 29). V druhom nízkom bol od roku 1949 fotoateliér Viktora Michalca až kým ho neznárodnili (Štefánikova 27). Budova susedí s pekným poschodovým meštianskym domom (Dom svetla). Nedávno sa objavila jeho podoba z čias monarchie na vzácnej pohľadnici (Štefánikova 28). Celá táto časť ulice mala koncom osemdesiatych rokov 20. storočia ustúpiť novej výstavbe, podobne, ako stihli prestavať bývalú Zbožnú ulicu na sídlisko na Vajanského ulici. Na pozemkoch z Františkánskej ulice sa časť projektu zrealizovala. Napokon zbúrali iba dva nízke domy (Štefánikova 30-31), čím sa vlastne zlikvidovala pôvodná podoba Hradobnej uličky. Pozemky zostali podnes prázdne a špatia ulicu.

Vedľa Hradobnej uličky sa nachádzala známa krčma „U Čerešňu“. Kedysi to bol prízemný dom (Štefánikova 32). Pri prestavbe (nadstavili ho o jedno poschodie) sa zistilo, že časť stavby ukrýva stredoveký dom. Niekoľko nenápadných gotických okienok do uličky si možno okoloidúci ani nevšimnú.

Na opačnej strane ulice vedľa Kina Apolo sa tiež búralo a stavalo. Ale z obdobia monarchie som nenašla ani jednu pohľadnicu, ktorá by priblížila, ako tam domy vyzerali. Iba  na jedinej je medzi stromami vidno, že išlo o prízemné budovy. Prvým vyšším meštianskym domom je budova presne oproti Hradobnej uličky (Štefánikova 18). V roku 1890 patrila rodine Karola Takáča, ktorý tu istý čas viedol fotoateliér (Ateliér Takáts Károly). V roku 1895 ho po ňom prevzal fotograf z Budapešti Benö Boronkay, potom Herman Schiebert a napokon tu začínal aj Alexander Nagy, ktorý si potom zriadil ateliér na Hviezdoslavovej ulici. Za prvej republiky bol v prednej časti domu hostinec zachytený aj na starej fotografii.

Keby sme v tej dobe išli ďalej k mestskej veži, minuli by sme dva nízke domy. Ten s číslom 16 má nad portálom rok 1630. V nasledujúcom poschodovom dome bol ďalší hostinec - Štefana Vulgana. Dom susedí s Tŕnitou uličkou a podnes je zachovaný (Štefánikova 15). 

Vedľa Tŕnitej uličky, ktorá spája Štefánikovu s Pekárskou sú tri nízke domy (Štefánikova 15, 14, 13). Vo dvoch z nich, bližšie k uličke mal za prvej republiky továreň na nábytok Ján Paška. Majiteľ hojne propagoval svoj podnik reklamami v tlači. Nasleduje hotel Barbakan, ktorý zaberá dva bývalé pozemky (12-11). Susedí s nízkym domom, kde mal za prvej republiky obchod so železom Ján Bakoš. Málokto vie, že sa v ňom schádzali do Trnavy prisťahovaní pravoslávni veriaci. Tento dom (Štefánikova 10) patril už v roku 1890 pravoslávnej cirkvi, v adresároch uvádzanej raz ako Grécka pravoslávna cirkev (1890, 1934) inokedy ako Srbská pravoslávna cirkev (1926). Vo dvore bola pravoslávna modlitebňa a v roku 1920 mal v dome dielňu obuvník  s príznačným menom Militev Spiridonov.

Oproti cez ulicu vedľa bývalej krčmy U Čerešňu je dnes nepekná ruina nízkeho domu len so zachovaným priečelím a s reliéfom v hornej časti portálu brány (Štefánikova 33). Kedysi patril rodine Imricha Gažu. Smerom k jezuitskému kostolu stoja dva poschodové meštianske domy. V jednom mal v roku 1934 obchod s pohonnými hmotami Filip Jungreisz. V druhom mal kamenár Ján Engel sklad náhrobných kameňov.

V nasledujúcom  nízkom dome bol obchod s drevom Henricha Graba a tu mal prvý obchod s nábytkom Adolf Mlčoch, kým si nenašiel reprezentačnejšie miesto na Hlavnej ulici. Nasledoval hostinec, ktorý mal tradíciu ešte z 19. storočia. V roku 1890 ho viedli Wallnerovci ako hostinec i reštauráciu a vystriedali sa tu hádam aj tri generácie Jánov Wallnerov (Štefánikova 37). V prednej klenbovej miestnosti je bohatá štuková výzdoba, ktorá žiaľ, zaniká vo farebnej spleti vyveseného čínskeho textilu. A veru ani z ulice nie je na obchod pekný pohľad. Hneď vedľa je kvetinárstvo, kde naopak dokázali klenbovú miestnosť vkusne využiť. 

Poschodový dom (Štefánikova 38) pôsobí dnes ako jeden z mnohých poloošarpaných meštianskych domov. Desaťročná farba na poschodí pomaly opadáva, prízemie dostalo nový náter, ale zvonku akoby ste videli hore a dolu dva rôzne domy. Dnes vôbec nevyzerá na to, že bol kedysi pre Trnavčanov dôležitým kultúrnym miestom. Pamiatkári pri jeho výskume v roku 1999 zistili, že ide o dom, v ktorom bol mestský tzv. Hoffmannov hostinec s redutou. Poschodie  tvorila reprezentačná sála, kde sa Trnavčania bavili. Päť veľkých oblúkových okien sály viedlo do ulice. Ešte i dnes sú zvyšky oblúkov viditeľné nad súčasnými menšími oknami. O funkcii domu čosi vypovedá i zachovaná výzdoba portálu s reliéfmi. Bývalá trnavská reduta bola svedkom reprezentačných plesov v 18. storočí, o ktorých viac píše v článkoch Roman Macura (tu a tu). 

 Susedný poschodový dom (Štefánikova 39) patril Maximiliánovi Jelínkovi. V trnavskom archíve sa zachovali jeho plány z roku 1914 na výstavbu sýpky vo dvore. Jelínek dal sýpku skutočne postaviť a budova je vo dvorovej časti podnes zachovaná.

Stavby na druhej strane ulice sa v posledných rokoch veľmi zmenili, čo dosvedčuje fotografia z prvej polovice 20. storočia a súčasná fotka. Spomínaný dom patriaci pravoslávnym má po oboch stranách brány nové obchody s výkladmi podľa starých predlôh. Podobné náznaky sú použité aj na vedľajšom moderne nadstavenom dome (Štefánikova 9).

Susedný dom získal novú sivú fasádu, no výraz nezmenil, jasne ho možno identifikovať aj na starých pohľadniciach. Poznáme ho podľa vežičky arkiera nad vchodom. Od začiatku 30. rokov tu prevádzkoval sklenárstvo a ramárstvo Lukáš Kučera (Štefánikova 8). 

Meštiansky dom (Štefánikova 7) sa nachádza na väčšine trnavských pohľadníc z obdobia monarchie, ktoré zachytávajú ulicu s mestskou vežou vľavo a jezuitským kostolom vpravo. Na začiatku 20. storočia (1913 – 23) tam mala sídlo Trnavská úverná banka, potom Trnavská I. banka, úč. spol. (1923 – 43). Budova bola kompletne zreštaurovaná v roku 2002. Dnes je tu umiestnený archív (Štátny archív v Bratislave, pobočka Trnava). Histórii tohto domu a jeho majiteľov od r. 1538 (!) po súčasnosť sa venuje skvelá štúdia (zdroje na konci blogu). Dom má zachovanú pavlačovú dvorovú časť. V miestnostiach na poschodí je obnovená maľba na stenách nájdená pri prieskume.

Keď som fotografovala Štefánikovu ulicu, tak dom č. 6 sa mi nezdal zvonku ničím zaujímavý, akoby bol postavený len nedávno v 20. storočí. Ako niekedy zdanie klame! Občas sa oplatí pri prechádzke vojsť na chvíľu cez podbránie dovnútra. Tento dvor ponúka pohľad na renesančnú arkádu na poschodí a krásne opravené pavlačové krídla domu. 

Ďalší dom (Štefánikova 5) mal v minulosti zaujímavých majiteľov. V roku 1890 to boli Wertheimer a Fischer, v roku 1903 je už zapísaný iba Adolf Fischer s manželkou (továreň na čokoládu, neskôr Figaro) a potom viac ako 15 rokov Leopold Bernfeld, ktorý mal inak svoj veľký obchod na Hlavnej ulici. Za prvej republiky bola v tomto dome legendárna drogéria a parfuméria Bratia Jelínek. Vyšla i samostatná reklamná pohľadnica s interiérom drogérie. Bratia Jelínkovci boli veľkí priaznivci fotografie a fototechniky. V ich drogérii sa v Trnave predávali fotoaparáty pre amatérske fotografovanie aj chemikálie na výrobu fotografií. Vo svojom podniku dokonca zriadili fotokomoru na vyvolávanie filmov a výrobu  fotografií pre amatérov. Koncom 20. rokov tu začal fungovať Klub fotografov amatérov a Jelínkovci vydávali aj časopis. Usporadúvali zaujímavé besedy a náučné prednášky s tematikou amatérskej fotografie. Pamätná pohľadnica zo slávnostného odhalenia pomníka M. R. Štefánika z roku 1924 je v rohu označená Fotoklub Trnava. Drogéria na tomto mieste zostala aj v druhej polovici 20. storočia.  Jelínkovská drogéria mala v Trnave také meno, že aj za socializmu, keď boli všetky obchody štátne, chodili Trnavčania nakupovať „ k Jelínkovi“. 

 

Oproti cez cestu stojí vedľa seba niekoľko poschodových domov. Kým spomínaný dom č. 39 so sýpkou vo dvore bol ešte v roku 1890 majetkom trnavského mestského lekára Kornela Vadoviča, susedný vlastnil vtedy gróf Jozef Zámoyský (kaštieľ v Brestovanoch). Na mape z roku 1895 vidieť, že Zámoyský vlastnil aj pokračujúci pozemok s domom na Františkánskej ulici.

Opodiaľ (Stefánikova 42) vlastnil koncom 19. storočia dom aj voskár Vendelín Szvatko, ktorý si dal do novín v roku 1891 celostranovú reklamu svojho podniku. V roku 1920 predával v tom istom dome divinu František Ruprecht a v roku 1932 v ňom mal Prvú parnú pekáreň majiteľ domu Karol Gumbír.

Dominantu tejto ulice tvorí kostol a kláštorný komplex vybudovaný v 18. storočí ako trinitársky, potom chvíľu slúžil benediktínom a napokon jezuitom. Tí dali v roku 1900 postaviť vedľa Kaplnku sv. Jozefa. Na mape z roku 1895 je to ešte prázdny pozemok. Celý komplex má dve nádvoria na pozemkoch po oboch stranách kostola. Pozemky siahajú až do Františkánskej ulice. V roku 1950 bola činnosť jezuitov násilne ukončená a budovy vyprázdnené. Priestory kláštora slúžili od roku 1967 trnavskému archívu. Jezuiti sa sem vrátili až po roku 1990. Počas nedávneho výskumu boli v budove kláštora objavené maľby na stenách s podobami zakladateľov trinitárskeho rádu. 

 

 V areáli za kaplnkou bola v tridsiatych rokoch 20. storočia postavená Sieň mariánskych kongregácií s javiskom a hľadiskom, kde sa hrávali napr. pašijové hry. V máji 1937 sa tam konal celoslovenský zjazd mariánskych kongregácií. V pivničných priestoroch s vchodom z Františkán­skej ulice vznikol v roku 1970 Klub Fortuna. Mariánsku sálu začali využívaľ mladí športovci. Až nedávno, počas podujatia Noc kostolov som mohla nahliadnuť aj do kláštorného dvora. Vo večernom šere sme sa prechádzali zeleninovou i kvetinovou záhradou a zobali čerešne priamo zo stromu. Spomenula som si na časy, keď sme chodili do Fortuny na diskotéky, koncerty a na Radošincov.

Na rohu námestia a Divadelnej ulice stál na začiatku 20. storočia jednoposchodový meštiansky dom, ktorý patril manželom Szekeresovcom. Dom patril raz k námestiu, raz do Štefánikovej ulice. Na fotografii spred roku 1890 mal na prízemí obchod Salamon Epstein a August Wieser. Po prestavbe priečelia divadla okolo r. 1907 mal na rohu obchod Karol Bauer a vedľa cukráreň Ferenz Rippel, ktorý si dal vytlačiť krásnu pohľadnicu. Neskôr ju viedla pani Rippelová, ale názov nezmenila. Cukráreň tam pretrvala niekoľko desaťročí a ešte v roku 1934 sa tam stále nachádzala. Novostavba Sedliackej banky sa na tomto mieste objavila asi v polovici štyridsiatych rokov. Za socializmu tam mali komunálne služby kaderníctvo a kozmetiku.

Nakoniec sa vrátime na druhú stranu ulice. Oproti jezuitom, vedľa domu s bývalou drogériou Jelínkovcov je poschodový meštiansky dom (Štefánikova 4), pri ktorom bolo v kalendároch na roky 1890 a 1903 napísané Bezirksgericht – okresný súd. Zrejme tu sídlil predtým, ako postavili novú budovu v roku 1904 neďaleko kostola sv. Heleny. Dom je z tých  šťastnejších objektov, keďže je momentálne v rekonštrukcii. Susedný poschodový dom (Štefánikova 3) patril Diamantovcom – Ferdinandovi a jeho synovi Samuelovi (majitelia sladovne). Na pohľad bežný dvojposchodový dom fasádou podobný susednej škole nie je nový, ale tiež iba prestavaný. Na priečelí nad obchodom sú odkryté dokonca dve staré vývojové fázy stavby – gotická a renesančná. Bohužiaľ, súčasný obchod sa zvonku snaží na seba upozorniť tým najrušivejším spôsobom. V jeho interiéri – v klenbovej miestnosti je zachovaná nádherná štuka stropu s dátumom 1640 (z obdobia, kedy vznikli štuky v univerzitnom kostole).

 Vedľa mestskej veže (Štefánikova 2) bola ľudová škola, potom Rímskokatolícka chlapčenská ľudová škola. Oba domy vedľa mestskej veže boli v tridsiatych rokoch 20. storočia nadstavené o poschodie. Na prízemí bolo vždy viac prevádzok – napr. obchod trnavských pernikárov a voskárov Mikuláša a Karola Jentschkeovcov, alebo obchod s devocionáliami Don Bosco. Niektorí Trnavčania sem chodli ešte v sedemdesiatych rokoch do základnej školy (pod vežou). Potom sa sem presťahovala Ľudová škola umenia z Pavlínskej ulice, dnes Základná umelecká škola Mikuláša Schneidera Trnavského. 

Keby sme teda po ulici išli kedysi kočom od Zeleného kríčka, asi by sme skončili utrmácaní z dlažobných kociek v Rippelovej cukrárni alebo v reštaurácii U čierneho orla na námestí. Bežní obyvatelia či došlí trhovníci chodievali tadiaľ peši. Niektorým to od námestia k dedinskému autobusu na Kríčku v takých tridsiatych rokoch mohlo trvať aj pol dňa, ak sa zastavili v každom hostinci na Štefánikovej ulici. Bolo ich tam po obidvoch stranách ulice päť či šesť, a tak sa mohli cik-cakom dopiť večer až na zastávku... 

Štefánikova ulica dnes pôsobí ako chudobná príbuzná Hlavnej. Popri nových či opravených domoch výraznejšie trčia tie ošarpané a zanedbané, nehovoriac o burinovej lúke na mieste tých zbúraných. Trnavčania v minulosti domy neustále opravovali a fasády obnovovali podľa módy, takže zvyšky stredovekých budov sú niekde jednoducho stále prítomné v súčas­ných múroch. Podľa údajov v knihe Dejiny Trnavy (2010, s.391) bolo vôbec prvých murovaných objektov v Trnave objavených len na tejto ulici v rámci súčasných domov dosiaľ dvanásť. 

Plány o potiahnutí pešej zóny na túto stranu sa rozplynuli v čase, či posunuli do nedohľadna. Fotografujúc ulicu som si všimla porozbíjané pomaly päťdesiatročné uličné osvetlenie, ktoré asi z posledných síl slúžia pôvodnému účelu. Štefánikova ulica zúfalo dúfa, že aj sem raz zablúdi 21. storočie.

Zdroje:

Pohľadnice zo zbierky Jozefa Benku, FB Fotky stará Trnava – Štefan Chovančák, Daniela Zacharová (maľby v kláštore), Bohuš Kráľovič, Pavel Pecha, Blažej Vittek, autorka, Mária Kuššová, Fortuna z kroniky (Igor Silný) a iní

Za niektoré odborné informácie patrí moja vďaka Ing. arch. Jaroslave Žuffovej

Odborné články k niektorým domom na Štefánikovej ulici nájdete v Zborníkoch zo seminárov Pamiatky Trnavy a trnavského kraja dostupných aj na internete (tu)

Mária Smoláková: Z výskumu domu č. 7 na Štefánikovej ulici. In: Zborník zo semináru Pamiatky Trnavy a trnavského kraja 1, 1997, s. 9-14

Milan Kazimír: Trnavská baroková reduta. In: Zborník zo semináru Pamiatky Trnavy a trnavského kraja 3, 1999, s. 19-24

Roman Macura – Anna Dunajská: O majiteľoch a obyvateľoch domu na Štefánikovej ulici č.7. In: Zborník zo semináru Pamiatky Trnavy a trnavského kraja 9, 2006, s. 33-40

Daniel Zacharová: Výsledky reštaurátorského výskumu uličného krídla bývalého trinitárskeho kláštora v Trnave. In: Zborník zo semináru Pamiatky Trnavy a trnavského kraja 10, 2007, s. 39 - 46

Jaroslava Žuffová, Ivan Staník: Urbanistický a architektonický vývoj mesta. Dejiny Trnavy, zväzok prvý. Mesto Trnava, 2010,s. 387-443

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?