Paulínska ulica v Trnave

Autor: Simonne Jurčová | 2.5.2015 o 16:02 | (upravené 2.5.2015 o 19:44) Karma článku: 8,96 | Prečítané:  3293x

V susedstve trnavského Trojičného námestia bolo kedysi niekoľko starých uličiek, na ktoré dodnes pamätníci s láskou spomínajú. Dnes nám pripadajú staré fotografie tejto štvrte veľmi romantické, ale v šesťdesiatych rokoch boli mnohé budovy už vo veľmi zlom stave. Paulínska ulica a jej okolie prešli v dvadsiatom storočí veľkými zmenami. 

Pôvodne bola na Paulínskej ulici zástavba chudobnejších prízemných domčekov, sem-tam s remeselníckou dielňou či obchodíkom. Ešte v prvej polovici 20. storočia cez ňu pretekal potok. Prvá veľká zmena nastala prekrytím ramena Trnávky a vytvorením širokej ulice (niekedy na prelome 40. a 50. rokov). V strede ulice býval trh. Koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch postupne starú zástavbu búrali a vyrastali na nej moderné stavby. Priznám sa, že pri príprave materiálu som musela veľa porovnávať, aby som dokázala identifikovať miesto, ktoré staré fotografie zachytili – hádam sa mi to podarilo. Veľkú väčšinu tejto štvrte si vôbec nepamätám, aj keď som tadiaľ ako dieťa pravidelne prechádzala do Ľudovej školy umenia, či so starou mamou „na rínek“.

Od námestia sa na Paulínsku prechádzalo ulicou Zelený rínok a časťou Dolno­potočnej ulice. Dnes to už nie je ani ulica, ale miesto medzi Domom kultúry a obchodným domom, asi len susedná bytovka má adresu na Dolnopotočnej ulici. Oproti vyrástlo parkovisko a nová polyfunkčná budova. Ulica Zelený rínok úplne zmizla z mapy Trnavy.  Kedysi volali toto miesto podľa mäsiarov, ktorí tu mali svoje výseky a predávali mäso (Mészározektér). V Trnave sa výsekom hovorilo ľudovo jatky a miesto podľa toho dlhé roky Trnavčania poznali ako Medzijatky – pľac medzi mäsiarstvami. Ešte v polovici dvadsiateho storočia stál smerom do námestia nízky dom, okolo ktorého sa dvomi uličkami dalo dostať práve k Medzijatkám. Mäsiarstva tu mali v roku 1920 Ján Baxa, Herman Berger, Ľudovít Wolitzer, Jakub Büchler  ale aj kóšer mäsiar Daniel Sidon. Neskôr v tridsiatych rokoch  Ján Viršík, Rudolf Čepan, Samuel Guby, Ján Kessler, Ignác Nestor, vdova Lukovičová, Oskar Müller, Bernáth a Zigmund Reichovci, Daniel, Jozef a Maximilián Sidonovci – teda vidieť, že ich tu bolo veru dosť na tak malom mieste. 

Na rohu námestia a ulice Zelený rínek stál veľký dom. Do námestia bolo typické priečelie s vežičkou a na druhú stranu naňho nadväzovala úplne odlišná fasáda naznačujúca reprezentačnú stavbu. Žiaľ, zachovala sa už iba na niekoľkých fotografiách z 50. a začiatku 60. rokov. V zadnom trakte vybuchol v roku 1965 plyn a budova s narušenou statikou bola zbúraná. To už plány na moderný obchodný dom a na novú trnavskú ikonu socialistickej kultúry začali naberať reálne obrátky a staré domy - vlastne celé ulice (Zelený rínek, časť Radničnej a takmer celá Dolnopotočná) sa postupne asanovali.

V mieste, kde ulica Zelený rínok prechádzala na Dolnopotočnú ústila malá ulička  na Hlavnú ulicu. Dnes je z nej iba asi polovica a volá sa Radničná pretože vychádza presne pred radnicu. Mnohí si na nej pamätajú krčmu zvanú Čukotka, ktorá si zahrala v slovenskom filme Námestie sv. Alžbety.

Dolnopotočná ulica (Alsó patak utca) bola vlastne pokračovaním Radničnej uličky k Halenárskej. Na pravej strane ju pretínala Paulínska a na ľavej strane končila pozemkom uršulínok (zadný trakt). Dnes ulicu pripomína len cesta na parkovisko za Jednotou  a moderný bytový dom. Pritom pred takými sedemdesiatimi rokmi to bolo ešte rušné miesto plné rodín, ktoré obývali domčeky smerom k Halenárskej ulici.

 

Kedysi na začiatku 20. storočia mal na rohu Dolnopotočnej a Paulínskej ulice cukrár Vojtech Štraus (Adalbert, Béla Strausz). Žeby bola pani učiteľka Štraussová na ZŠ Bottovej, ktorá ma začiatkom 70. rokov učila ručné práce jeho príbuznou? Mala som asi deväť, keď ma vyprášila po chrbte mojou domácou úlohou - žltým háčkovaným šálom, ktorý sa jej asi veľmi nepáčil...to sa nezabúda... Cukráreň Strausz zachytil trnavský fotograf na reklamnej fotografii na začiatku 20. storočia. V dvadsiatich rokoch boli majiteľmi domov v jeho susedstve rodiny Jána Baxu, Daniela Sidona, Jozefa Kotta, Jozefa Kocha a oproti Gažovci, Sofkovci, Kohnovci a Weiszovci, no bývalo tam oveľa viac rodín v podnájme.

Na úseku medzi rohom Paulínskej a Halenárskou vlastnil Juraj Grünner ďalší dom. Po predaní domu na rohu Hlavnej a Radničnej ulice mal práve tu, na Dolnopotočnej obchod s klobúkmi jeho vnuk Mikuláš Grünner (reklamy z r. 1926, 1932). V jednom zo susedných domov sa narodil aj Mikuláš Schneider Trnavský, jeho otec Miklós Schneider tu vlastnil ešte v roku 1895 dom a prevádzkoval hostinec. Na Dolnopotočnej 21 mal dom v roku 1926 aj ďalší širáčnik Andelín Roder. Ignác Winter tu mal svoju dopravnú firmu a zasielateľstvo. 

Mnohí Trnavčania dnes ani netušia, že cez Paulínsku ulicu tiekol ešte v prvej polovici 20. storočia potok. Rameno Trnávky napájalo kúpalisko za cukrovarom, pretekalo cez cukrovar, do mesta vchádzalo popri mestskom mlyne na Hornopotočnú ulicu (v dvadsiatom storočí bol jej tok už zakrytý až po Paulínsku). Odkryté rameno tieklo približne od Paulínskeho kostola.  Jediná fotografia je svedkom odkrytej Trnávky na Paulínskej ulici a mosta pred kostolom sv. Jozefa. „Benátsky mostík“ zdobí socha sv. Jána Nepomuckého, podľa ktorého nazvali Svätojánskou neskoršiu Trhovú uličku. Akokoľvek nám to dnes príde romantické, pre Trnavčanov bol potok na Paulínskej nočná mora. V týždenníku Nové Slovensko mnohokrát kritizovali špinavý a nehygienický potok, ktorý navyše v lete aj dosť páchol. Zaujímavou informáciou bolo, že už v tridsiatych rokoch bol breh potoka miestom, kam chodili trhovníci predávať tekvice a melóny. Možno práve na to nadviazala neskoršia tradícia trhu na prekrytom koryte v strede Paulínskej. Trhovisko tu fungovalo ešte v polovici sedemdesiatych rokov.

Dnešná Trhová ulica bola spočiatku skutočne uličkou iba o čosi širšou ako je Radničná. Až postupne búraním domov a budovaním nových objektov ako bola budova Tatraskla na jednej strane a Domu služieb na druhej sa ulica rozšírila. Sieť malých spojníc medzi rovnobežnými ulicami v Trnave bola dokonale vytvorená našili predkami, aby si tak zjednodušili a skrátili trasy do centra mesta. 

Z Paulínskej ulice nezostalo mnoho fotografií, pohľadnicu z obdobia monarchie som dosiaľ nevidela ani jednu. Táto ulica bola skôr miestom na bývanie, len s niekoľkými remeselníckymi dielňami a hostincom. Východná strana Paulínskej ulice a Dolnopotočná ulica boli odjakživa späté so židovskou komunitou. Už v dobe pred vyhnaním židov z Trnavy sa hovorí v tomto mieste o židovskom gete. Židia sa v 18. storočí vrátili práve sem, veľa ich bývalo práve na spomínaných uliciach. Po rozdelení na ortodoxných židov a status quo si postavili na Halenárskej a Haulíkovej dve samostatné synagógy a na Paulínskej boli aj dve židovské školy. Stáli asi v druhej polovici ulice, v miestach, kde je dnes poisťovňa a voľný pozemok, kde sa každoročne na jarmok rozložia kolotoče a strelnice. V treťom dome od Veselej ulice bola Ortodoxná škola (stred domu so štítom a tromi oknami je poschodový) a obdom bola škola neologickej židovskej cirkvi – prízemná budova so štítom nad bránou. Po vojne sa tam striedali viaceré školy: bola tam istý čas aj dvojtriedka patriaca škole Pod rádiom.

Paulínsky komplex s kostolom je podnes historickou dominantou ulice. V jeho susedstve z juhu, kde v osemdesiatych rokov postavili Dom nábytku  (dnes Malý obchodný dom), mal rozsiahly dom Ján Sadloň, majiteľ obchodu s kožami (na rohu Radlinského ulice a dnešnej Hlavnej, dnes Aida). Bol to kožiar a garbiar, známy a bohatý trnavský obchodník. Medzi jeho domom a objektom paulínov je ulička – dnes Veselá. V susedstve paulínov zo severnej strany bol rozsiahly prízemný dom Viršíkovcov údajne postavený ešte v roku 1780. V roku 1938 Virsíkovci dom predali a noví majitelia vystavali na pozemku dve moderné poschodové budovy, ktoré sú v podstate podnes zachované. V dome susediacom s paulínmi bolo za Slovenského štátu sídlo firmy Marieta vyrábajúcej bielizeň. Reliéf v medailóne naznačuje miesto, kde sa pracovalo s látkami. V tejto budove bola neskôr v roku 1943 zriadená Mestská hudobná škola s prvým riaditeľom Vaňousom (učiteľ huslí) a  od r. 1959 pre súčasníkov známejšou pani riaditeľkou Rozáliou Arnoldovou. Triedy výtvarného oddelenia, kam som ako dieťa chodievala k otcovi, boli vo dvore vzadu. Ku koncu školského roka sme boli hádam viac pod čerešňou na dvore, ako v  učebni na modelovanie. 

Na juhozápadnej strane Paulínskej bol v roku 1890 mestský sirotinec, dnes približne v mieste medzi budovou banky (hotel Karpaty) a kinom Hviezda. Predstavte si veľký pozemok  medzi Kostolom sv. Heleny a susedným špitálom z dnešnej Hlavnej ulice a zástavbou od budovy banky na rohu Paulínskej ulice až po kino Hviezda. Uličná zóna do Hlavnej a do Paulínskej bola zastavaná budovami a stred tvorila veľká záhrada,  pravdepodobne spoločná  pre mestský sirotinec i mestský špitál, oba boli mestským majetkom. Tam neskôr vzniklo aj športovisko telovýchovnej jednoty Orol, pozemok, ktorý i dnes vzdialene ihrisko pripomína...  Na Paulínskej bolo v tomto mieste niekoľko nízkych domov a v jednom bola krčma  „U Jágra“, za prvej republiky ju prevádzkoval Rudolf Jäger.

V časoch socializmu sa Paulínska ulica volala Obráncov mieru.  Vzhľad ulice sa začal meniť už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia a do roku 1989 tu stihlo vzniknúť niekoľko nových objektov manifestujúcich socialistickú výstavbu modernej Trnavy. Na rohu Dolných bášt a Paulínskej postavili v roku 1968 hotel Karpaty (architekt D. Dóra), asi najvyššiu modernú budovu v rámci MPR (zvýšené prízemie a 6 poschodi). Dnu sa vchádzalo po schodisku do priestoru recepcie hotela. Napravo bol denný bar oddelený od vchodu monumentálnou mrežou (akad. sochár Jozef Jurča). Vľavo sa vchádzalo do jedálne a dolu schodiskom do nočného baru. V hoteli bola priestranná jedáleň s veľkým schodiskom, ktoré viedlo k toaletám. Bola to svojho času taká trnavská „promenáda v plavkách“...ak niekto išiel na WC, určite ho všetci sledovali smerom hore i smerom dolu. Jediná celistvá stena v jedálni bola vyzdobená veľkorozmerným dielom podľa návrhu akad. maliara Júliusa Balogha. Nočný bar hotela Karpaty bol pravidelným miestom stretnutí hudobníkov, končiacich svoje vystúpenie v podnikoch, ktoré zatvárali o polnoci. Tiež tu hrávala kapela, ktorá mala v hoteli Karpaty angažmán. Po revolúcii ešte chvíľu fungoval hotel pod názvom Tirna. Po rekonštrukcii v ňom sídli pobočka jednej z  bánk.

 Vedľa o čosi neskôr postavili prízemné Panoramatické kino Hviezda (architekt Kránek), ktoré bolo otvorené v roku 1972. Vtedy patrilo k najmodernejším v Československu, filmy sprevádzal stereo zvuk. Bolo v ňom asi 400 miest na sedenie, sedačky boli drevené a sklápacie, neskôr čalúnené. V roku 2005 po rekonštrukcii boli doňho osadené kvalitné sedadlá a nová klimatizácia. Vymenilo sa premietacie plátno, opona aj podlaha. Pred plátno umiestnili pódium. Dnes kino stále funguje a sála je využitá nielen na premietanie, ale i na koncerty a iné podujatia. 

Za prvej republiky nekončila Paulínska ulica na križovatke s Dolnými Baštami, ale pokračovala aj ďalej na neskoršiu Športovú ulicu. Prakticky končila pri Kollárovej, až tam sa číslovanie domov otáčalo naspäť. Samotná Paulínska ulica mala posledné domy v roku 1930 očíslované č. 20 (dom na rohu, kde postavili hotel Karpaty) a 42 (dom na rohu, kde potom postavili Balakovo), Všetky domy medzi   21 – 41 boli na neskoršej Športovej ulici. Dnes sa cele toto miesto znovu mení, doslova pred očami tam rastie nové centrum.

Na Paulínskej bývali po prekrytí ramena Trnávky rínky. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch tu boli drevené a potom kovové stoly., kam chodli v určené dni predávať  ľudia z Trnavy a okolia zeleninu a ovocie zo záhrad, čerstvé vajcia, kvety, na jar priesady a malé zvieratá na domáci chov – kuriatka, kačičky, húsatá, zajačikov, ale aj mačiatka a šteniatka. Predávali ich vždy na konci trhoviska, kde už neboli stoly, ale ženičky si tovar rozložili na plachtičku priamo na zem. Sobotný trh bol vždy najväčší, chodievalo sem najviac predajcov i kupujúcich. Paulínska ulica sa stala raz za rok v septembri súčasťou Tradičného trnavského jarmoku. Kolotoče postavia vždy na mieste, kde je niečo zbúrané, alebo priestor je inak nevyužitý. 

Na Paulínskej vzniklo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch viac novostavieb. Na nárožiach Trhovej uličky a Paulínskej vznikli dva moderné komplexy – najskôr budova Tatraskla (arch. Danák, 1983) a oproti budovu Domu služieb (dnes mestský úrad). Oproti na rohu Paulínskej a Veselej postavili Dom nábytku. Na konci Paulínskej, oproti hotelu Karpaty vzniklo Gastrocentrum Balakovo (1982). V pozadí Paulínskej ulice, smerom ku Halenárskej vznikla reprezentačná budova Okresného výboru Komunistickej strany, dnes Materiálovo-technologická fakulta STU. Po revolúcii tu pribudli ďalšie stavby, napr. budova poisťovne (1995). 

Keď som fotografovala na Paulínskej súčasný stav ulice a objekty na nej, okoloidúci sa na mňa pozerali s nevyslovenou otázkou: „Čo hentá trafená turistka vie fotografovať na tejto ulici?“ Bohužiaľ, je to pravda. Kedysi klasickú ulicu tu dnes pripomína už iba cesta vedúca kolom dokola stredového „parčíka“ (tie úvodzovky nezachránila ani moderná fontána pri kostole paulínov...) 

 

Takmer dennodenne tadiaľ prechádzame, mnohí tu pracujú, je tu niekoľko navštevovaných prevádzok, ale ulica zostala panoptikom socializmu aj napriek niekoľkým novým budovám a viacerým vylepšeniam tých starších. Stredový priestor, ktorý kedysi vznikol prekrytím Trnávky by možno nepotreboval komplikované riešenia. Moderný návrh podobný prvej pešej zóne sme už na niekoľko rokov vyskúšali. Čo tak návrat k tradíciám - ku klasickému stromoradiu a opravenej soche sv. Jána Nepomuckého, ako pamiatke na niekdajší most? 

Tento blog by nebol vznikol bez vzácneho fotografického materiálu, ktorý sústredil Štefan Chovančák na FB Fotky stará Trnava, kam posiela unikátne zábery čoraz viac Trnavčanov (súčasných i bývalých). Ďakujem. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?