Na Hornopotočnej ulici v Trnave

Autor: Simonne Jurčová | 15.8.2015 o 20:37 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  2100x

Platea St. Joanni, Obere Bachgasse, Felsö patak utca, Déak Ferencz utca, Hornopotočná ul., ulica Jura Palkoviča – názvy, ktoré kedysi patrili Hornopotočnej ulici.

Dominantou ulice je Katedrála sv. Jána Krstiteľa, nazývaná aj univerzitný kostol. Pred kostolom vzniklo už v 17. storočí námestie so súsoším Panny Márie, pekne namaľované na obraze podľa Jägrovej veduty. Uznávam, že priečelie kostola sa autorovi veľmi nepodarilo, asi mal široký štetec a toľko výklenkov a sôch ako v skutočnosti sa mu tam nezmestilo, tak zvolil jednoduchší variant. Pekne je vidieť koryto Trnávky s mostom a sochou sv. Jána Nepomuckého. A čím bližšie k hlavnému trnavskému námestiu potok tiekol, tým viac mostíkov je cez neho namaľovaných. Asi tam mali čulé susedské vzťahy a nechcelo sa im do domu oproti obchádzať pol ulice.

Hornopotočná ulica je tak trochu aj mojou ulicou. Spája sa s ňou moje detstvo a čas strávený v otcovom ateliéri, o čom som ale už na blogu písala. Dnes by som chcela prejsť po Hornopotočnej ulici v celej je dĺžke od dnešnej budovy pošty až po Rybníkovú ulicu a pozrieť sa, ako sa menila.  Pri pohľade na mapu je už na prvý pohľad nápadná inakosť tejto ulice. Oproti pomerne rovno situovaným susedným uliciam ide Hornopotočná akosi šrégom. Kopíruje tok ramena Trnávky, ktorá tadiaľ tiekla nezakrytá ešte v 19. storočí, čo zachytilo zopár trnavských vedút a starších máp. Na mape Trnavy z roku 1895 už potok na ulici naznačený nie je. Prvé pohľadnice spodobili takmer výlučne priečelie univerzitného kostola a námestie pred kostolom, ktoré nieslo istý čas aj meno zakladateľa historickej trnavskej univerzity Petra Pazmáňa.

Na Hornopotočnú ulicu vstúpime od námestia s mestskou vežou a vyjdeme na jej konci, na rohu s Rybníkovou ulicou. Z trnavského námestia sa do nej vchádzalo okolo domu s obchodom Jozef Halle, neskôr Gizela Jamborová, ktorý stál na rohu s Hviezdoslavovou ulicou. Ulička  sledovala fasádu domu,  na jeho konci sa otáčala a napájala priamo na Hornopotočnú na rohu s Pekárskou ulicou.

Na nároží Pekárskej a Hornopotočnej stál dom so skoseným rohom, kde bol vchod do obchodu (kedysi tam bola aj čistiareň). Oproti bola Vodná ulička (kadiaľ kedysi tiekla Trnávka) vedľa domu s atikou (Selepčéniho domu), ktorá vyústila priamo na Hviezdoslavovu ulicu. Zadný trakt tohto domu mal sedlovú strechu a pavlač,  jeho historická podoba je naznačená na súčasnej novostavbe domu U kráľa Ľudovíta.

 

Selepčéniho dom bol niekedy na prelome 60. a 70. rokov zbúraný a dlho bolo na jeho mieste len zablatené parkovisko. To sa mesto pokúsilo pretvoriť v roku 750. výročia povýšenia na slobodné kráľovské mesto (1988) na akési informačné námestie osadením lavičiek,  kovových tabúľ a plánu mestskej pamiatkovej zóny, čo sa v konečnom dôsledku ako odpočinkovo-informačná zóna vôbec neujalo.

V dvadsiatych rokoch patrili k Hornopotočnej ulici aj domy za križovatkou s Pekárskou, bližšie ku námestiu. Bolo v nich viacero prevádzok, napríklad pekáreň Vojtecha Fürcheho, údenárstvo Štefana Ištóka, no najmä kaviareň Ludvíka Gschvendta (v roku 1920 na Hornopotočnej 4). Obchody ešte pokračovali v južnej časti ulice, obchod s miešaným tovarom Hermanna Herzoga, obchod s perím Henrika Majtyna, mäsiarstva Ľudevíta Hlavatého a Františka Ondruša. V strede ulice sa obchody takmer nenachádzali, sem-tam mali v domoch dajakú remeselnícku prevádzku najmä krajčíri a obuvníci. Zopár, najmä židovských obchodov bolo ešte v domoch na konci ulice.

Hornopotočná ulica mala ešte v 60. rokoch ucelený charakter, no predpokladám, že o jej osude bolo už vtedy rozhodnuté. Začiatkom 70. rokov boli postupne jej obyvatelia vysťahovaní a začala sa búrať v juhozápadnom cípe univerzitného námestia, kde stáli domy akoby trochu s fasádami v ulici. Kedysi tam dva stredné nízke domy patrili evanjelickej cirkvi (na mape z r. 1895 č.251 a 252), po roku 1918 súkromným majiteľom. Práve z nich sa zachovalo viac fotografií z rôznych období, ktoré dnes tvoria kroniku ich existencie a zániku.

Na uvoľnenom priestore vznikla moderná budova Stavoprojektu (1982). Po revolúcii sa idea založiť v Trnave univerzitu stala realitou (1992) a budova bývalého Stavoprojektu bola určená ako hlavný stánok novej vzdelávacej inštitúcie hlásiacej sa k odkazu historickej trnavskej univerzity. Ešte donedávna vypĺňalo roh Hornopotočnej a Pekárskej ulice provizórne parkovisko. Dnes je na jeho mieste nový Univerzitný parčík s fontánou a lavičkami s pekným výhľadom na univerzitný kostol.

Oproti univerzitnému kostolu zostalo niekoľko starších nízkych domov. Na starých mapách a v spomienkach pamätníkov zostala aj malá ulička medzi domami, ktorá patrila do systému skratiek medzi rovnobežnými ulicami Trnavy od východu na západ. Táto spájala Pekársku a Hornopotočnú ulicu a na ňu nadväzovala Tŕnitá ulička (z Pekárskej na dnešnú Štefánikovu) a Hradobná (zo Štefánikovej na Františkánsku). Dnešná Stará ulička nadväzuje na Invalidskú a oproti pôvodnej je posunutá o jeden dom severnejšie. Dnes je oveľa širšia a z jednej strany otvorená k budove Trnavskej univerzity. Zostala pripomienkou tej niekdajšej uličky, ktorá bola len úzkym priechodom medzi domami.

Na juhovýchodnej strane Hornopotočnej ulice zostali z pôvodnej uličnej zástavby tri domy. V najjužnejšom poschodovom (Hornopotočná 2) bolo mäsiarstvo Jána Brestovanského a pekáreň jeho brata Františka, v strednom nízkom mal v rokoch 1932 – 46 fotoateliér Vojtech Strnát. V roku 1922 bola v rámci susedných domov 3-5 tlačiareň Maxa Goldmanna, ktorá v roku 1930 niesla názov Politzer. Ďalej bolo Sidonove mäsiarstvo, Lizálkova mliekáreň, Miklošovičov hostinec, Gammov rozličný tovar a pod.

Tri domy pôvodnej zástavby sú dnes obstavané modernými budovami. Novostavbu U kráľa Ľudovíta z južnej strany sme už spomenuli, na severe nedávno vyplnila roh ulice s budovou bývalej Lekárskej fakulty novostavba hotela, postaveného na časti prázdneho pozemku  (po zbúraných domoch) medzi Hollého a Hornopotočnou ulicou, ktoré spája nová ulička vedúca popri hoteli. Roh obnovenej historickej budovy lekárskej fakulty zdobí socha sv. Jána Nepomuckého z pôvodného mosta cez Trnávku.

 

Strednú časť ulice tvorí námestie (v minulosti Univerzitné aj Svätojánske námestie) pred dominantou - Katedrálou sv. Jána Krstiteľa. Podnes ho volajú Trnavčania univerzitný kostol, lebo jeho história sa spája s históriou niekdajšej univerzity v Trnave (1635 – 1777). O kostole sa hovorí ako o najkrajšom ranobarokovom kostole v strednej Európe a niečo pravdy na tom bude. Turisti sem chodia obdivovať samotnú stavbu, sochársku výzdobu priečelia, bohatú štukovú výzdobu v interiéri, zrenovované fresky a veľký oltár so sochami a niekoľkými oltárnymi obrazmi - majstrovské dielo viacerých umelcov - maliarov, sochárov, rezbárov a pozlacovačov.

V 17. a 18. storočí bolo námestie pomerne rušným miestom. V susedstve kostola boli školské budovy univerzity a neďaleko, v konviktoch a seminároch na dnešnej Hollého ulici študenti bývali. Trnavská univerzita sa stala témou mnohých historických štúdií a odborných príspevkov, vyšlo o nej niekoľko kníh, spomínané sú v nich všetky fakulty, slávni profesori i študenti. Trnava bola v súvislosti s neustálym stavebným ruchom v spomínanom období vyhľadávanou destináciou umelcov z rôznych kútov Európy, ktorí sem prišli za prácou s vidinou dobrého zárobku. Niekoľkí sa v Trnave aj usadili, založili si tu rodiny a stali sa občanmi mesta a ich mená nájdeme zapísané v trnavskom archíve v Matrike novoprijatých mešťanov (1708-1892). Nájdu sa však ešte mnohí, o ktorých ani dnes veľa nevieme. Architekti, stavitelia, maliari, sochári, štukatéri, rezbári, zlatníci, kamenári...zabudla som na niekoho? O mnohých sa nejaké správy dochovali v archívoch a historici ich objavili, no v Trnave nájdeme ešte veľa umeleckých diel zatiaľ nám neznámych autorov.

Začítajme sa do textu dobového Sprievodcu Trnavou, ktorý vyšiel v roku 1925 a dozvieme sa o kostole a univerzite zaujímavé informácie určené turistom a školským návštevám z iných miest.

O desať rokov neskôr, v roku 1935 sa konali v Trnave veľkolepé oslavy 300. jubilea Trnavskej univerzity a fotograf Vojtech Strnát vydal pri tejto príležitosti pamätnú pohľadnicu.

Predstavte si, že univerzitné námestie bolo vybrané pôvodne ako miesto pre osadenie súsošia Antona Bernoláka! Komisia požiadala v lete 1937 majstra Koniarka, aby pripravil model súsošia (1:1), ktorý potom preniesli priamo na námestie. Komisia zostavená z pamiatkarov a architektov vyniesla verdikt, ktorý nikoho nepotešil. Historik umenia Vladimír Wagner vyhlásil: “... vzhľadom na dimenzie budovy invalidského kostola, sochy a univerzity a vzhľadom na ich architektúru Pamiatkový úrad nedovolí, aby socha na tomto priestore bola postavená.“ Argumentovali najmä tým, že pomník by rušil pohľad na umelecky vzácne priečelie kostola. Jednou z alternatív nového umiestnenia súsošia Antona Bernoláka bol priestor za hradbami pri Františkánskej bráne, kam ho nakoniec aj osadili. I keď v zákulisí Trnavčania frfľali, že Berolák bol vyhodený za hradby mesta „na perifériu.“ 1)

Od Univerzitného námestia na sever stojí komplex fakúlt historickej univerzity, ktorý po odchode školy (1777) pripadol vojakom. Od r. 1783 slúžil vojenským invalidom. Trnavčania ho volali aj Invalidovňa a priľahlý kostol invalidský. V roku 1922 na mape je časť komplexu bližšie k ulici Horné bašty označená ako sídlo Čs. poľnej divízie č. 9. Po roku 1989 sa do nezrenovovaných priestorov nasťahoval Vojenský historický archív, ktorý je tam podnes.

Na rohu ulice s Rybníkovou, v mieste kadiaľ prechádzali mestské hradby a kde popod jednu z hradbových veží tieklo rameno Trnávky do mesta stál už koncom 16. storočia vodný mlyn. V časoch tureckej hrozby nebol dovtedajší mlyn na bezpečnom mieste (Kamenný mlyn - mimo Trnavy), preto postavili tento priamo v meste. Slúžil ešte začiatkom 19. storočia, potom sa zmenil na obytný dom a pretrval tak až do 90. rokov 20. storočia. Po roku 1989 bol obeťou modelu porevolučného zániku – reštitúcie, vysťahovanie, chátranie. Plánovaná obnova sa neuskutočnila a pôvodný mlyn napokon ustúpil svojej replike – novostavbe. Renesančno-barokový mestský mlyn, ktorý Trnava ako jediné mesto na Slovensku mala, je fuč. Pôvodná stavba (iba v podobe obytnej budovy) sa zachovala asi iba na fotografiách. 2)

Na rohu Hornopotočnej a Rybníkovej ulice, teda už za hradbami, bol v polovici 20. storočia hostinec. Na rohu s ulicou Horné bašty stál rozľahlý dom, ktorý ešte začiatkom 20. stor. slúžil ako židovský kúpeľ (v roku 1922 Hornopotočná 52). Ulica na tejto strane bola v čase od sedemdesiatych rokov postupne vysťahovaná a sčasti aj zbúraná. Dnes je na mieste starých domov v severozápadnej časti polyfunkčný bytový dom nazvaný „Malý Paríž“. Prečo tento názov to fakt neviem, s Parížom nenachádzam zatiaľ nijakú súvislosť, ale uznávam, že to znie lepšie ako „Bývalý židovský kúpeľ“.

Hornopotočná ulica sa od svojho takmer zbúrania v sedemdesiatych rokoch spamätala a dnes je z nej celkom pekná ucelená ulica s parčíkom plným študentov a pravidelnou turistickou trasou za krásami trnavského baroka. Pri univerzite sa nachádza stará telefónna búdka ako pripomienka tej ozajstnej, ktorá bola neďaleko na univerzitnom námestí, pri pomníku SNP (L. Snopek). Dnes búdka slúži ako Bookpoint – verejná knižnica zadarmo, kam   môžu ľudia vložiť knihy, ktoré nepotrebujú a inak by ich vyhodili a iní si zasa z nich môžu vybrať niečo na čítanie a po čase vrátiť.

Práve teraz sa občanmi mesta pripomienkuje návrh mestského zastupiteľstva na premenovanie časti Hornopotočnej ulice na Ulicu Jána Pavla II. (časť od Pekárskej po námestie pred univerzitným kostolom, kde stojí jeho socha). Tade pápež prechádzal pri svojej poslednej návšteve Trnavy v roku 2003. (info tu)

Hornopotočná ulica bola v polovici dvadsiateho storočia jednou z mnohých trnavských uličiek prevažne s bežnými prízemnými domčekmi a dvorovými kridlami vedúcimi do pozemkov. V dvoroch bývalo v podnájme zvyčajne viacero obyvateľov, dokonca i viac rodín. Úmysel zbúrať túto ulicu by sa bol takmer podaril, ale zopár domov sa z nej zachránilo. Napriek tomu, že jej celistvosť bola búraním viacerých častí narušená, dnes ju opäť možno nazvať ulicou. Postupne sa pozviechala, staré budovy a prázdny priestor nahradili novostavby zakomponované do zástavby a študenti jej vrátili univerzitného ducha spred troch storočí.

Zdroje:

1)

Macho, Peter: Anton Bernolák ako symbol v historickej pamäti, verejnom priestore a v politike. oslavy 150. výročia prvej kodifikácie spisovnej slovenčiny v Trnave. In: Historia Nova 5, FFUK Bratislava, prístupné na internete

2)

Milan Kazimír: Významné etapy vývoja trnavského mlyna. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja č.1,1997, s.23 - 26.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?